Pokrstil ho zápas s hokejistami HC Košice. Tabuľkovým lídrom. Ruku na srdce, s najlepším mužstvom na Slovensku s nejakou tou rezervou k tomu. Pred našim mužstvom, ktoré sa na štyri zápasy prichýlilo v Brezne a inak cestovaním už len brázdilo celú republiku, stála obrovská šichta, a síce motivačná. Predviesť po čase svojmu publiku hokejové divadlo. Nanovo rozprúdiť hokejovú eufóriu v Banskej Bystrici.

Nastala fanúšikovská mobilizácia pred zápasom. Pred ním vídavame hlúčiky priaznivcov, zgrupujúcich sa v dav. Červené dresy, šále, vrava v čakaní na úvodné buly. Všetci v napätí očakávaného. Mládež sa postretávala po školách, obvolávala kamarátov s jasným - konečne na hokej! Zaráža, ako ľudia hokej milujú. Mladé dievča ide po ulici a celé vytešené vysloví Banská Bystrica s takým akcentom a jemnosťou z pier, až je namieste opýtať sa, či je ten potenciál v týchto ľudoch dostatočne vygravírovaný a využitý, či klub dokáže ľudí zapáliť nielen tak, aby mu fandili a držali palce, ale dostať ich aj na svoje miesto, do publika!

Pri pohľade na toľko pekných dievčat stojacich pred štadiónom by to chcelo pošepnúť radu chlapcom, ak sa niektorá nebodaj zapáčila. Istá banka ma vcelku vtipnú reklamu, v ktorej sa postarší pán snaží zbaliť pôvabnú letušku. Ide na to celkom priamo, v duchu starého známeho, že so strachom si ani frajerku nenájdeš. A tak keď nebudete vedieť, ako sa slečne prihovoriť, možno zaberie, stačí prísť a ak má šál povedať fióóó...

V samotnom zápase už ale bolo túžené zakričať si Góóól! Hokejisti na hracej ploche brúsili ľadom, búchali hokejkami, zrážali sa a od úvodných minút strhávali postupne zapĺňajúce sa publikum. Nasadenie obrovské, postupne sa dostávali do stretnutia. Za chrbtom mali dve víťazné stretnutia, v tom poslednom, v Piešťanoch, nastrieľali 7 gólov. Pre puk však bola sieť za Melcherčíkom horúca sťaby košická oceľ pri tavení, akosi sa mu tam nechcelo zavlniť sa troška...

Košičania nám nedávali priestor. Vo vlastnom obrannom pásme boli zošňurovaní ako túlavé topánky. Mali fantasticky pokrytý každý meter svojho ľadu, dôsledne dostupovali našich hráčov a zámerne ich púšťali do akcií z menej nebezpečných priestorov. Nevedeli sme si s tým poradiť. Našťastie, prežili sme aspoň ofenzívne ataky hráčov HC - dva samostatné nájazdy si nenašli cestu za Wiikmana. Kto si v duchu sediac v hľadisku pomyslel, že vari šťastie, tak to možno zakríkol... Pretože šťastie sa od nás odklonilo minútu a pol pred prvou sirénou, vtedy prišlo Jenčíkovo nahodenie v presilovke na banskobystrickú bránku a puk sa po teči Mislava Rosandiča ocitol za čiarou. Prehrávali sme.

Bolo treba narýchlo prelomiť zápasový dej. Vzoprieť sa osudu. Energia do žíl chlapcom v dresoch prichádzala z tribún - fanklub ohlušujúco diktoval tóninu a postupne sa pridávali ostatní, predtým mierne nesmelí, ale postupom minút roztlieskali svoje dlane a rozozvučali svoje hrdlá. Zanietene a hlavne hlasno. Chalani na ľade to počuli a nabíjalo ich to energiou.

30. minúta. Miro Hlinka! Clivota v srdci. Zimomriavky stierajúce si z rúk.

Záver stretnutia bol už o emócií. Melicherčíkovu bránku sme ostreľovali čo to dalo, skúšali to od mantinelu, na teč, prudko, dvíhať mu to hore, prekvapiť ho švihom, veriť, že čosi sa odrazí. Len tie puky buď bozkávali mantinel, alebo si ich sťahoval brankár HC do výstroja. Klobúk dolu pred ním. Nám chýbala ľahkosť. Ten priestor, ktorý sme na ľade v potrebnom a dôležitom území pre nás nedostávali. Nešlo to zlomiť, štadión klokotal nadšením, publikum povstávalo, až si zasadlo a znova povzdychlo (bez)nádejou. Gól neprichádzal. Ruky stismo veriac. Nič. Prehrali sme.

Tsunami, tak chytľavé z našich reproduktorov neprišlo. Ale ľudia si ho urobili v hľadisku. A dosť úžasne.

Najkrajší poznatok večera bol ten, že napriek nulovému zisku bodov fanúšikovia vycítili srdce z ľadu od chalanov a domov odchádzali spokojní. V nedeľu pokračujeme. Nitre v zápase s ňou máme čo vracať, posledne sme s ňou vypadli v semifinále play - off. Nitra teš sa. HC ´05 do toho!