Dudáš sa hokejom nestresuje: Nechcem mať šedivé vlasy

Prednedávnom skončil vo Vítkoviciach, následne jeho kroky smerovali do Trenčína. Za vojakov odohral už 12 stretnutí, pomaličky zbiera i kanadské body a keď je treba, aj sa za svoj aktuálny klub pobije. 27-ročný Martin Dudáš sa snaží z chýb poučiť a nie sa zbytočne stresovať.

Momentálne najvyšší hráč trenčianskej Dukly prišiel pod hrad Matúša Čáka zhruba pred mesiacom. Ak ste o ňom doteraz vedeli len to, že na drese má číslo 23 a jeho strele od modrej  je lepšie sa uhnúť ako sa do nej postaviť, teraz ho môžete spoznať viac. S hokejom začal už ako malý chlapec, prsty v tom nemajú len rodičia, ale i lekárka. „Hrať som začal, keď som mal zhruba 4-5 rokov. Mal som zlomený nos, resp. nosnú prepážku a lekárka mi odporučila venovať sa nejakému zimnému športu. Vraj sa mi bude lepšie dýchať. Vďaka tomu som sa dostal k hokeju.  A hoci som teda začal kvôli zdravotným dôvodom, vždy ma tento šport bavil. Myslím si, že hokej je šport, ktorý nemôže chalana nebaviť,“ vyslovil na úvod Dudáš. Keď už sme sa teda vrátili o tých niekoľko rokov späť, zvedavosť nás prinútila opýtať sa, či aj on mal ako mladý obľúbeného hráča, ktorého plagáty mu zdobili izbu. „Obľúbeného hráča som asi nemal. Až neskôr sám seba,“ rozosmial sa Martin.

Za svoju kariéru okúsil nielen českú extraligu, ale i prvú ligu či poľskú najvyššiu súťaž. I počas jeho hokejového života prišli neľahké chvíle, kedy bol na vážkach a váhal, či pokračovať.  „Azda každý hráč mal vo svojej kariére chvíle, kedy uvažoval či s hokejom pokračovať alebo s tým seknúť. Nebol som nijakou výnimkou,“ priznal sa. „Vždy som sa ale podržal sám. Dal som si nejaký cieľ, ktorý buď splním alebo teda nesplním a s hokejom skončím. Ale vždy mi to vyšlo a vďaka tomu stále hrám,“ pokračoval. Aj vďaka svojej nezlomnej bojovnosti sa teda dostal do Trenčína, kde ho čakala skvelá partia. „V septembri som skončil vo Vítkoviciach, potom som mesiac len trénoval.  Agent mi povedal, že môžem ísť do Trenčína na mesiac na skúšku a tak som teda prišiel. Začiatky tu boli našťastie normálne a dobré ako všade inde. Mám 27 rokov a nie 15, takže som nebol „vyhúkaný“ ako malé decko,“ opäť sa rozosmial. „Zatiaľ sa mi tu páči a som tu spokojný. Partia v kabíne je výborná, nemôžem nikomu nič vyčítať,“ pousmial sa sympatický obranca. „Trenčín ako mesto ešte ale veľmi nepoznám. V októbri sa tu hralo snáď 300 zápasov a vôbec som na to nemal čas,“ dodal ešte.

Spomínaný obranca, rovnako ako každý iný, dokáže svoje mužstvo podržať, naopak inokedy sa podarí viac pomôcť súperovi. Z chýb si ale nerobí ťažkú hlavu, prijíma ich s rozvahou a snaží sa z nich poučiť. „Každý robíme chyby, ale aj o tom je šport. Našťastie už to neberiem tak tragicky ako keď som bol mladší. Nepôjdem sa kvôli jednej chybe obesiť. Určite ma zaváhania mrzia, ale snažím sa z chýb poučiť, na to zlé zabudnúť a z dobrého vyťažiť maximum. Nechcem sa stresovať a mať šedivé vlasy,“ ukončil spočiatku serióznu odpoveď so smiechom. Dudáš vie však svoje zaváhania odčiniť; spomeňme si napríklad na jeho delovku od modrej v poslednom domácom zápase proti Košiciam. Aj jeho zásluhou dokázali žlto-červení zdolať majstra 3:2 po samostatných nájazdoch.