Predstavujeme Vám Maximiliána Pajpacha
Autor:
Huste.tv
| Zdroj: Miloš Toporcer
S hokejom si začínal v rodnom Poprade. Chytal si v mládežníckom veku pravidelne alebo si plnil niekedy aj úlohu druhého brankára?
V mládeži som chytal pravidelne, keďže zvykom v týchto kategóriách je dávať priestor všetkým brankárom. Mladí hráči sa formujú a nie je cieľom žiadneho trénera odsúvať brankára na vedľajšiu koľaj. Priestor dostanú vždy všetci a tak to bolo aj u mňa a chalanov, ktorí so mnou chytávali.
V sezóne 2013/14 si kývol na ponuku slovenskej reprezentácie a presunul si sa do tímu centralizovanej prípravy. Bolo to ťažké rozhodnutie? Predsa len, študoval si na kvalitnom gymnáziu, čerstvých osemnásť rokov...
Ťažké rozhodnutie to nebolo, mal som 17 rokov a ísť do tímu SR 20 bola pre mňa veľká česť. So školou problém nebol, keďže som bol vždy dobrým žiakom a učitelia mi pomáhali v každom smere. Nakoniec som aj doštudoval strednú školu zo zahraničia a výsledok bol veľmi dobrý. Bol som so sebou veľmi spokojný, keďže naozaj nie je jednoduché študovať a hrať hokej v inej krajine.
Mnohí hokejoví fanúšikovia brali tvoje presadenie sa v drafte NHL ako prekvapenie. Ako to bolo u teba? Mal si počas tohto obdobia nejaké informácie, že by si ťa mohol nejaký klub vybrať?
Komunikoval som so skautmi rôznych tímov počas celej sezóny, ale práve s Avalanche nie. Kontaktovali môjho trénera v Tappare asi týždeň pred draftom. Tréner mi však nič nepovedal a tak som vôbec pred draftom nevedel, či budem alebo nebudem draftovaný.
V tej dobe ťa určite čakalo dovtedy najťažšie hokejové rozhodnutie - kde budeš pokračovať v kariére. Prečo si si zvolil práve fínsku Tapparu?
Tento klub som si zvolil kvôli tomu, že som chcel napredovať a naučiť sa niečo nové od fínskych trénerov. To sa aj stalo a som veľmi rád, že som tam strávil dva roky.
Prvú sezónu v Tappare si z dôvodu zranenia úplne vynechal, avšak v tej minuloročnej si odchytal 22 zápasov v juniorskej súťaži. Tá sa považuje za jednu z najkvalitnejších na svete a to najmä z pohľadu brankárov. Z čoho pramení tento status?
S brankármi sa tam pracuje na veľmi vysokej úrovni. Povedal by som, že brankár je tam hlavná a najdôležitejšia časť tímu a z tej práce tam potom vyrastajú skvelí gólmani. Ak hráča alebo brankára trénujete celý život s tým, že je to váš klenot, nakoniec sa naozaj klenotom stane.
Už po podpise zmluvy s Popradom si uviedol, že aj z dôvodu zranenia si sa v Tappare nedohodol na pokračovaní spolupráce. Nerysovala sa aspoň možnosť pôsobiť v tamojšej Mestis lige?
Nejaké možnosti som mal, ale dal som prednosť domovu. Potrebujem vo svojej kariére reštart a verím v to, že Poprad mi ponúkne to, čo naozaj potrebujem. Predsa len je rozdiel hrať v zahraničí, kde sa hovorí iným jazykom, v tíme plnom domácich. Možno to znie smiešne, ale kto to zažil tak mi určite dá za pravdu.
Ešte niekoľko dní dozadu si bol jediným brankárom v kádri HK Poprad. Situácia sa rapídne zmenila a k tebe sa pridal veľmi kvalitný švédsky brankár Linus Fernström či Martin Šúrek, ktorý má odchytaných 134 zápasov v extralige. Ak vnímaš momentálnu situáciu na brankárskom poste?
Beriem to ako výzvu. Od začiatku som to tak bral a som pripravený bojovať o svoje miesto. Zdravá konkurencia formuje dobrých hráčov a určite to bude aj tak medzi nami brankármi. Každý chce chytať a každý spraví všetko čo je v jeho silách, aby sa do brány dostal. To bude dôležité nie len pre nás, ale aj pre celý tím.
Každý brankár má svoj štýl chytania. Niekto využíva svoje fyzické parametre, iní pracujú najmä na dynamickosti či rýchlosti v bránkovisku. Ako by si definoval svoje správanie sa v bránke?
Býval som brankár, ktorý robil veľa zbytočných pohybov a zákrokov. Vo Fínsku sme to s trénerom nazvali „overplaying“. Počas môjho dvojročného pôsobenia v Tappare sme sa to snažili odstrániť a zmeniť môj štýl na pokojný a dynamický. Na tom dodnes pracujem a snažím sa už teraz aj sám bez trénera vycibriť každú chybičku. Dokážem si to už všimnúť aj sám. Častokrát si hneď po strele uvedomím, že som spravil niečo zlé a hneď pri ďalšom zákroku sa to snažím spraviť lepšie.
Mnohí mladí tréneri tvrdia, že najdôležitejšou časťou prípravy brankárov je „drilovanie“ ich korčuliarských schopností, čo stavia brankárov do úplne odlišnej pozície. Veď pred tým sa nimi stali hráči, ktorým to na korčuliach išlo najmenej. Badáš tento trend aj na Slovensku?
Ťažko povedať. Ja už mám korčuľovanie v bránkovisku zautomatizované natoľko, že by som sa hádam dokázal v tomto priestore pohybovať aj so zakrytými očami. Mysím si, že všetci gólmani, ktorí chytajú rovnako dlho alebo dlhšie ako ja, sú na tom rovnako. Samozrejme, technika korčuľovania je dôležitá, ale skôr by som povedal, že je to niečo, čo sa učí v mladšom veku.
V posledných rokoch sa snažia najvyšší ľudia svetového hokeja zatraktívniť zápasy rôznymi zásahmi do výstroje brankárov. Aký je na to tvoj názor? Nie je náhodou problémom nízkeho počtu gólov skôr to, že s brankármi sa začalo pracovať viac ako s útočníkmi?
Práca s brankármi ide všeobecne vo svete nahor. Niekedy nebol problém pre hráčov NHL spraviť sto bodov za sezónu. Ak sa to niekomu podarí v posledných rokoch, je to naozaj veľmi úctihodné číslo. Aj preto sa snažia ľudia brankárom pohoršiť určitým zmenšovaním výstroja, ale nemyslím si, že to je ten správny smer. Môj názor je, že brankári sú teraz viac pripravení ako niekedy v minulosti a práve preto v zápasoch padá čoraz menej gólov. Nejaký recept na to ako to zmeniť nemám.
Obávať sa zastaralých tréningových metód v Poprade asi nemusíš. Je už po väčšinovej časti vašej prípravy badať určité progresívne prvky, ktoré sa očakávajú od nových trénerov v našom klube?
S trénermi som veľmi spokojný. Tréningy sú rýchle a dynamické a tak to chodí vo svete. Neobávam sa toho, že sa vrátim o krok späť tým, že som prišiel späť na Slovensko. Naozaj sa v našom tíme pracuje na vysokej úrovni, máme zdravú konkurenciu, boj o miesta a tak každý ide na svoje maximum. Popri starších hráčoch sa čosi naučíme aj my mladší a práve to je podľa mňa ten správny smer.
