Strata človeka, tak úspešného, ktorý bol obľúbený, milovaný, jeho náhly odchod do neba, je to obrovský šok. Miroslav Hlinka († 42) bol skutočne vynikajúci človek. Charakterný chlap, poctivý hokejista, ktorého kariéru ak nepoznáte podrobne, poviete si, že ako to v jeho prípade išlo hladko. Samé od seba. Pravda je však taká, že on si všetko musel odmakať. Nebrázdil klziská NHL, nerobil sa hviezdou, ale vždy bol platný. Na ľade, v kabíne so spoluhráčmi a fanúšikovia, tí ho budú navždy zbožňovať. Pre jeho veselú povahu, energiu, pre to, že vždy ostal samým sebou a vedel sa rozdať.

Mirko do hokejového kolotoča vhupol v drese Dukly Trenčín. Miloval hokej a po svojom ocinovi, taktiež výbornom hokejistovi, túžil aj on dokázať vo svojom živote niečo veľké, rozprávkové, urobiť kariéru hokejistu. Ráz jeho kariére dal neskôr odchod do Sparty Praha. Tam sa mu otvorili cesty pre jeho rozlet - hráčsky, osobnostný, začal dokonca hrať za českú reprezentáciu, za ktorú dal dva góly. Hlinkovo meno začalo mať cveng. Nasledoval tak zákonitý posun vyššie. Prestup do Jokeritu Helsinky, odkiaľ neskôr odišiel do Slovana Bratislava a hrával aj za Karlove Vary, Dinamo Moskva, Zlín, Pardubice či Chomutov. Fantastickú robotu urobil v HC ´05, tešili sme sa s ním z bronzu, v minulej sezóne sa hráčsky a manažérsky angažoval v Dubnici, aby pred ním aktuálne stála rola asistenta trénera v našom klube...

Je na mieste oceniť jeho ľudský a hráčsky prínos pre slovenský hokej. Fanúšikovia hráčov veľakrát posudzujú podľa toho, či hral NHL a čo vyhral s reprezentáciou. Tu je možné spomenúť, že Miro nebol žiadny kanonier. Mimoriadne cenný bol ako defenzívnejšie ladený center s dobrou orientáciou na ľade, presnými prihrávkami a silný bol na buly. Kroky do národného dresu začal robiť skraja roku 2000 . Vtedajší tréner Ján Filc mu dal dôveru na švajčiarskom turnaji, kde si vybojoval miestenku na svetový šampionát. Vstupenku do Petrohradu akiste neľutoval, naši chlapci si vtedy zavesili na krky strieborné medaily, bol to prvý cenný kov v Mirovej zbierke.

O dva roky prišiel vrchol jeho kariéry. V Goteborgu sme sa v zostave s ním stali Majstrami sveta po euforickej výhre nad Rusmi vo finále. Vtedy to bol ten pravý Hlina na ľade! Bol to on, kto sa postavil v posledných sekundách zlatého finále na buly. Tréner Filc vedel, že ho neprehrá... A ak ho neprehrá, vyhodíme puk, tak sme majstri. Pamätné boli potom naše oslavy, ktorým tón udávalo Mirove ciki – caki - ciki - cak hej hej hej! Bol skutočne parádnym mužom pre kabínu. Pre zábavu. Pre hokejové doberačky, vtipy, veci, ktoré k hokeju patria. Ktoré hokej robia hokejom.

Po zlatej noci prišiel další úspech slovenského hokeja a opäť pri ňom svieti Hlinkovo meno - o rok nato sme v Helsinkách vybojovali bronz, medailová zbierka zo svetových podujatí tak bola v jeho vitrínke kompletná. Mimoriadny úspech. On sám vedel, koľko námahy, odriekania a tvrdej vôle ho poslalo k tomuto úspechu. Málo hokejistov sa môže pochváliť takýmto niečim. A ak spomenieme NHL, lebo tá je pre niektorých odborníkov s úvodzovkami meradlom toho, či je hráč dobrý alebo nie, tak o Mirovi sa hovorilo, že je najlepší korčuliar hokejových arén v Európe, ktorý nehrá za morom. Pocta.

Takéhoto človeka, legendu slovenského hokeja, sme neskôr privítali vo svojom kádri. S rukou na srdci možno povedať, že okamžite ho všetci prijali medzi seba. Fanúšikovia ho zobrali za svojho. Vždy to tak bolo. On sa im ani raz nepostavil chrbtom. Bol k nim otvorený, milý a priateľský. Osobne si spomínam, ked som prvýkrát pred rokmi vstúpil do šatne HC ´05 a bol som trochu v tréme. Hráčom som podával ruky a jemu som povedal dobrý deň. Opýtal sa ma, prečo mu netykám, na čo sa začali všetci smiať, tak som mu vysvetlil, že preto, lebo si ho vážim a nezabudnem na tie okamihy spred televízora, ked som sa tešil z tých všetkých úspechov a on bol pri tom. Nakoniec to tak otočil, že ma dostal do stavu, že som sa uvoľnil. Zavolal si ma do práčovne, kde boli akurát dresy na zápas nachystané a rozprával sa so mnou ako rovný s rovným. Nevedel som tomu pochopiť. Toho podpichni, tomu toto povedz, na tom nenechaj nitku suchú... A o ňom napíš hentoto. Paráda!

Ako hráč stihol zožať s HC ´05 úspech. Získali sme s ním bronz. Z Mirovej hokejky vždy prichádzala kvalita, skúsenosti, rozhľad, hokeju dával všetko. Bol jeho životom. Pre hráčov je hokej ako droga. Vyrastali s ním, spojili s ním život, je pre nich každodennou súčasťou - ľad, korčule, hokejka, výstroj, puk a tak stále dookola. Málokto však dosiahol také úspechy ako práve oň. Možno majú ľudia tendenciu len vymenovať to, čo kto dosiahol, ale málokto za zamyslí nad tým, aká cesta k tomu musela viesť. Zamyslite sa, koľko by ste práve v tejto chvíli museli urobiť sami so sebou, aby ste sa stali majstrom sveta v hokeji, aby ste sa prepracovali tam, kde sa prepracoval Miro. Skutočne klobúk dolu pred jeho kariérou, pred tým, čo dokázal! A z ľudskej stránky, že napriek týmto úspechom, sláve, popularite, priazni a tlaku ostal normálnym človekom, nehral sa na hviezdu, išla z neho radosť a energia. Skromnosť a pokora. Dobro.

Tej tragickej udalosti sa nechce veriť. Zlomila tisíce ľudí. Všade sa natískajú nezodpovedané otázky. S pohľadmi do prázdna. So vzlykajúcim srdcom. S boľavou dušou. Miro sa musel veľmi trápiť, musel veľmi maskovať bolesť v sebe pred okolím, známymi, rodinou. Nechcel ich trápiť. Zaslúži si však pochopenie. Mnoho ľudí sa taktiež trápi, nemajú ľahký život, bojujú sami so sebou, majú inú predstavu o sebe samom, o tom, ako žijú, čo majú, ako ich vníma okolie. Chceli by to zmeniť. Mnohým to vidíte na očiach. Cítite to z nich, no len málokto dnes tomu druhému pomôže. Preto budeme mať na zreteli nielen to, aký bol Miro hokejista, čo dosiahol, ale že bol aj výborný človek, kamarát, priateľ, človek s otvoreným srdcom. Pre mnohých mladých bol a je vzorom. Koľko mladých hokejistov povedalo, že Miro ich naučil hrať hokej, motivoval ich. Preto ďakujeme ti za všetko, čo si spravil pre slovenský hokej, odviedol pre HC ´05 Banská Bystrica, ako nezmazateľne si sa zapísal do sŕdc všetkých tých ľudí, ktorí plačú za tebou a chýbaš im. Ďakujeme Ti za všetko, Mirko!

Miroslav Čief