Rozprávali sme sa so Sergejom Chorošunom
Autor:
Huste.tv
| Zdroj: Miroslav Čief
Keď však zhodil brankársku masku a väčšmi ukázal svoju prajnú tvár a prívetivé srdce, získal si ešte viac našu priazeň a stal sa miláčikom fanúšikov. Brankár Sergej Chorošun (32) odchytal skvelú sezónu, po ktorej nás na chvíľku opustil. Puto “domova“ Banskej Bystrice to však nemohlo narušiť, Sergej ďalšiemu vábeniu neuhol a obliekol sa do nášho brankárskeho dresu, v ktorom mu to sluší a porobil nám v ňom nejednu radosť.
Z ruskej fabriky až k Daciukovi
Hokejovými masťami mazaný a skúsenosťami opradený Sergej začal so svojou kariérou v rodnom Rusku. „Hokej som začal hrať keď som mal 6 rokov. Hokejistu zo mňa chcel mať môj otec, ktorý mal hokej veľmi rád a chytával za fabriku, v ktorej pracoval. V Rusku pri každej veľkej fabrike bol aj detský tím, začal som hrávať tam. Najprv som hral v útoku, ale tam sa mi veľmi nedarilo,“ rozhovoril sa o začiatkoch, ktoré ho neskôr posunuli tam, kde mali. Do bránky. „Otec mi neskôr navrhol skúsiť to v bránke a išlo mi to oveľa lepšie, navyše sa mi veľmi páčil brankársky výstroj. Začalo ma to veľmi baviť a niekedy o rok sme hrali zápas s najlepším tímom mesta, ktorý sme vyhrali, nuž a všimol si ma jeden skaut. Bolo to moje šťastie, lebo ma pozvali do profesionálneho detského tímu, ktorý hral už majstrovstvá Ruska. Tam som hral do 16-tich rokov, potom som prešiel k juniorke,“prešiel očami spomienok naprieč svojou mlaďou, v ktorej sa mu veru postávali príhody.„Prvý inkasovaný gól v živote si nepamätám, no z jedného som bol veľmi nešťastný. Keď som mal 7 rokov, hrali sme jeden zápas ráno o ôsmej, ešte som bol trochu zaspatý a na začiatku vyhodili puk od vlastnej bránky, ktorý išiel mimo. Chcel som ho zastaviť, potom som si premyslel, že to spravím korčuľou, no zrazil som si puk do vlastnej bránky. Potom som sa už na hokej sústredil viacej a ten zápas sme napokon vyhrali,“ ponúkol svoju spomienku vtedy talentovaný brankár, ktorý už v mladom veku dosiahol cenný úspech. „Keď som mal 17 rokov stali sme sa ako juniori Jekaterinburgu majstrami Ruska, v tom tíme bol vtedy so mnou aj Pavel Daciuk, ktorý momentálne zarezáva v NHL za Detroit,“prekvapil menom bývalého spoluhráča.
Priehrštie ruských anabáz
Skôr ako zakotvil v slovenských hokejových vodách, prebrázdil Rusko odhora po spodok. Má za sebou kvetnatú a veľmi zaujímavú kariéru, na ten najväčší míľnik v nej však ešte vraj len čaká. „Svoj najväčší kariérny úspech som ešte nedosiahol, akurát sa na neho chystám (smiech). V mojej kariére bolo hlavne veľa cestovania, najprv som hral VHL, potom KHL. Najdlhšie som pôsobil 2 roky v Nižnekamsku. Mal som aj veľa dobrých spoluhráčov, hral som aj s niektorými chalanmi, ktorí sa minulý rok stali majstrami sveta.“ Výpočet jeho kariérnych zástaviek nám ponúkol on sám. „ Hral som za Dynamo Jekaterinburg, Saratov, Nižnij Novgorod, Automobilist Jekaterinburg, Nižnekamsk, Víťaz Čechov, Krídla Sovietov Moskva, teraz i predtým v Banskej Bystrici a na začiatku sezóny som bol v ukrajinskom Berkute Kyjev,“ vymenoval všetky kluby. Poväčšine boli ruské a ako to už v tej krajine hokejovo chodí, mestá od seba delia obrovské vzdialenosti a hráči musia počas sezóny zvládať úmorné cestovanie a program, na aký sa zvyká veľmi ťažko. „Rusko je obrovská krajina a mestá sú od seba veľmi vzdialené, niekedy 2000 až 3000 km. Z KHL si pamätám neustále cestovanie lietadlom, stále to bolo lietadlo – hokej – štadión a stále toto isté dokola, je to dosť vyčerpávajúce.“ Niekedy až natoľko, že sa v zápase vie prihodiť aj menšia kuriozita... „V jednom zápase som si pri nástupe na druhú tretinu pomýlil bránku, išiel som do nej a tam druhý brankár. Po prvom dejstve som bol veľmi unavený, išlo na mňa okolo 25 striel a stalo sa mi toto. To však hokej prináša, najdôležitejší v ňom je však pocit víťazstva a ten, keď ste spokojný so svojou prácou, výkonmi. Vtedy sa dá zvládnuť všetko,“ doplnil.
V Banskej Bystrici našiel svoj druhý domov
Po angažmánoch v ruských celkoch prišla preňho v lete roku 2011 zmena. Príchod na Slovensko, sem k nám do Banskej Bystrice, kedy sme boli namlsaní bronzom. S Matúšom Kostúrom neskôr utvoril dvojicu, ktorá bola suverénne najlepšia v celej súťaži. „Banská Bystrica bola moja prvá skúsenosť mimo Ruska. Mesto, ľudia, príroda, to všetko sa mi veľmi páči! V tejto sezóne som prišiel až na jej konci, na rozdiel od tej predošlej tu bolo veľa mladých hráčov. Má to svoje výhody aj nevýhody, je dobré, že klub dáva šancu mladým získať hernú prax a skúsenosti, ale na druhej strane robia ešte veľa chýb a s nimi sa niekedy vyhráva ťažko,“ pomenoval príčiny našej tohtoročnej kolísavosti výkonov. K ich zmierneniu prispel aj on, keď sa v januári vrátil po pôsobení v Berkute Kyjev. „Vrátil som sa, lebo som v Kyjeve nebol spokojný a bola možnosť prísť sem znova. Tam som chcel chytať viac, na začiatku som si privodil zranenie, ktoré ma odpísalo mimo hru na mesiac a pol. Následne som odchytal 3 zápasy, všetky sme vyhrali, no ďalšie šance pre mňa neprišli. Nie som ten typ brankára, ktorý môže sedieť na striedačke, potreboval som chytať, preto som rád, že som z Bystrice dostal ponuku. Vždy sa mi tu veľmi páčilo.“ Či tu ostane naďalej spresniť nevedel, v jednom si je však istý určite. „Hokejových cieľov mám ešte veľa, hokej mám rád a viem na sebe aj ťažko pracovať. Mám teda všetko, čo by mi pomohlo byť úspešným,“ zakončil.
Sergejova pohoda na ľade pramení z rodinnej pohody. Synček a pani manželka sú pre Sergeja všetkým, radosťou, ale i pancierom pred svetom, oporami, medzi ktoré radí aj svojich kamarátov. „S manželkou Alyonou sme mali 30. apríla 9. výročie svadby, sme spolu už 10 rokov, stále so mnou cestuje a vo všetkom mi pomáha. Veľmi ju milujem a som jej veľmi vďačný, lebo je občas stresujúce byť manželkou brankára! Mám aj synčeka, volá sa Max, má 6 rokov a chodí tu v Bystrici do škôlky. Bol už asi v piatich kvôli nášmu cestovaniu, ale jemu to vraj nevadí. Venuje sa hokeju a dúfam, že raz z neho bude hokejista. Čo sa týka relaxu, počas sezóny sa snažím byť sústredený a tráviť čas s rodinou – inak sa hrám so synom, stretávam sa s kamarátmi, ktorých tu mám veľa, s rodinou chodíme na výlety, kým je syn v škôlke venujem sa manželke a večer jemu.“Popýtali sme sa aj na jeho obľúbené veci – stravovať sa chodí ku kamarátovi do reštaurácie, ktorý je šéfkuchár a vyvára mu špeciality podľa jeho chuti – šmakuje mu prírodný rezeň, kapustnica, ale i cesnaková polievka, ktorú vraj výborne varí masér Juraj Stopka. Jeho obľúbeným filmom je Mrázik a má rád filmy, ktoré môže pozerať so synom, vraj sa veľmi podobajú povahou a pozerajú stále niečo veselé. Počúva rôznu hudbu – ruskú, americkú, slovenskú, záleží to podľa nálady. Jeho hokejovým vzorom je Dominik Hašek, ktorý ako 46 ročný stále rozvíjal svoj štýl hry a pracoval na sebe. Sergej na záver nášho rozhovoru pridal aj svoje životné motto: Vidieť cieľ - nevidieť prekážku!
Príchod Sergeja takto niekedy pred dvomi rokmi, konajúci sa potichu, bol pre mnohých čímsi novým. Vidieť na našom klzisku Švéda, Fína, v bránke fandiť Rusovi, to tu nebývalo. Zo všetkých zahraničných hráčov to bol však práve Sergej, ktorý sa najviac vryl do našich sŕdc. Tým, čo mu je vlastné – na ľade oduševnenými výkonmi, keď mal deň, bol ako betónový múr, prekonať ho nešlo. A v kabíne i mimo nej ponúkol tiež niečo navyše – otvorenosť, prajnosť a dobrotu. Získal si nás! Rýchlo sa dostal do našich podmienok, do našej kultúry, zmýšľania, zabýval sa tu, usadila sa jeho rodinka. Táto pohoda, ktorá nie vždy bola v hokeji a priamo na ľade, sa potom niekde odrazila. Musíme byť radi, že sme tu mali takéhoto človeka a brankára, ktorému náš klub i my všetci tak správne ležíme v srdci a veríme, že ešte budeme mať príležitosť vidieť ho hájiť našu bránku v tých jeho povestných červeno - bielych betónoch.
