Tvrdá realita hokejového dneška
Autor:
Huste.tv
| Zdroj: Miroslav Čief
Obrovský rozkol medzi skutočnosťou a predstavovaným
Bolo by načase pomenovať veci pravým menom. Uviesť hokejovú realitu klubov a hráčov do reálneho svetla. Pod lampu pravdy. Dnes sú pomery v našej extralige diametrálne odlišné, ako tomu bolo v minulosti. Macošsky sa k športu celkovo otáča štát, stratili oň záujem aj fanúšikovia, nehovoriac o reklamných partneroch, ktorí sa sami nepriazňou doby dostali do úzkych. Tento celý kolobeh sa potom jednoznačne musí niekde odraziť. A odráža sa. Hokej, naša hokejová extraliga, súťaže, kluby, to všetko upadá. Niekde priam až zaniká. A to by sme si mali všetci uvedomiť a vidieť to tak. Pretože korene to má hlboké.
Bývali časy, keď vedenie klubov okrem zabezpečenia pravidelného chodu klubu venovalo všetky sily a schopnosti k čo najväčšiemu športovému úspechu. Starostlivo sa vyberali hráči, budovala sa aká – taká koncepcia s tým pravým trénerom, klub robil rôzne akcie a spoliehal sa na tisícky ľudí, ktorí mu stáli takpovediac za chrbtom. Robili mu stenu. Či už divácku , alebo finančnú. Potom to tak vyzeralo aj v zápasoch, vcelku plné štadióny, hokej v podaní tých najlepších, priestor v médiách, televíziách, všade volajúci záujem oslovoval firmy a fabriky, ktoré nelenili podporiť klub v svojom regióne. Bola to dobrá investícia. Hráči boli spokojní, bolo im v extralige dobre. Mala kvalitu, mala meno, značku. Spokojnosť bola ďaleko väčšia, ako je tomu dnes.
Dnešok je doslova tragický. Na všetko svieti obrovský úpadok a všetci sa tomu nečinne prizeráme. Zrejme nevediac, že čo sa raz rozpadne, tak skoro sa to nenapraví. Naša extraliga, náš slovenský hokej akoby totižto nikoho nezaujímal. Akoby nikoho neiritovalo pomôcť mu. Akoby to, že máme pár hráčov v zámorí, že Slovan hrá v KHL, že sa nám na posledných MS podarilo dosiahnuť úspech, akoby to všetkým zaslepovalo oči. Preto nevidia (nechcú vidieť?), že hokej, ktorý majú vo vlastnej obývačke im kape. Ale to zrejme zistia, až keď ho mať nebudú.
Veľmi ťažký hokejový život
Skúsme si situáciu nakresliť na príklade našich hráčov. Náš banskobystrický klub, ten sa tiež nevyhol suchote doby, ktorá ním plieska. Nato všetko, ako sa mu od jeho vzniku darilo, nato všetko teraz ostal sám. Bez podpory, ba čo viac, ľudia mu vyhadzujú na oči všetko, čo sa nedeje. Akoby to, čo sa deje, brali za úplnú samozrejmosť. Ibaže realita je taká, že je hlavné, že klub ešte dýcha. Žije. Nebyť niekoľko stálych partnerov a ľudí, ktorí ho držia nad hladinou ponoru, zakapal by. Nemalo by sa kde chodiť, kde fandiť, kde si možno vybíjať svoju zlosť. Všakže...
Do hokeja prestali tiecť peniaze. Je hlboko podvyživený. Týka sa to aj nás. Veľmi ťažko sa zháňajú peniaze čo len na základný chod klubu. Ten žije každým dňom. Nielen počas zápasu. Nielen počas hracieho dňa. Nie je to len A - tím. Sú to ďalšie mládežnícke družstvá. Nie je to len o hráčoch. Nie je to len o komforte na štadióne, o podmienkach. O sile kádra. Dnes by tu každý chce mať toho a toho hráča. Je nespokojný, že ho nemá, že mu ten a ten odišiel. Dnes je mnoho priaznivcov klubu nespokojných, že sa motáme v tabuľke tam, kde sme. Lenže treba si uvedomiť, že to nejde len tak, hladko. Na všetko je potreba podporu, financie, možnosti. Aby tu v Banskej Bystrici raz hokej fungoval, aby prežil, nato je potreba minimálne troch vecí – silný sponzor, resp. priazeň sponzorov, silnejšie divácke podhubie a – štadión.
Ťažko niekto vykúzli z troch tehál celý dom. Dnes nie je ťažké zohnať hráčov a postaviť káder, ktorí bude všetko lomiť, bude hrať hore. Lenže treba ich zaplatiť. Je to asi také ľahké, ako životná situácia mnohých. Každý by sa chcel mať zaraz lepšie. Postaviť si dom, mať všetkého nadostač, netrápiť sa ťažkosťami každodenných povinností. Ale v skutočnosti – je to až také ľahké?
Klobúk dolu pred hráčmi
A čo si myslíte, majú to ľahké aj hráči? Sú podľa vášho názoru bohatí, majú bohémsky život, užívajú si slávu, popularitu, chodia si zahrať hokej a preluftovať sa na tréning? Možno niekedy to také zlé nebolo. Ale teraz je to diametrálne odlišné. Povedzme si príklad na hráčovi, ktorý má niečo cez 30 rokov, doma pani manželku a dieťa. Tento hráč je polroka viac s tímom, ako s vlastnou rodinou. Dennodenne je na štadióne, koluje naprieč Slovenskom, domov prichádza neskoro v noci a ráno už zarezáva na tréningu. V deň zápasu je preč. A taký mladší hráč, ktorý ma dajme tomu 17 rokov? Ten má do toho aj školu, často hrá nielen za náš prvý tím, ale odskakuje na výpomoc aj mládežníckym tímom. Denný režim má nabitý. Často príde domov v noci, ráno hneď na tréning a potom rovno do školy. A len čo si večer oddýchne, na druhý deň nabehne na tento istý režim znova. Žiadny voľný čas, pramálo zábavy, plus ešte toľko, že koľko hráčov býva v inom meste, ďaleko od rodiny...
Ani platovo to dnes nie je zamestnanie, ktoré by zaručovalo život, aký si mnohí predstavujú, že hráči majú. Funguje to však úplne inak. Mnohí hráči hrajú ešte za menej, ako zarábajú niektorí vo fabrikách. Zarábajú minimum, ku ktorému na Slovensku nevedia prísť načas. Dnes veľa hráčov má existenčné problémy. Majú rodiny, alebo sú mladí a živia, pomáhajú im rodičia. Často to nie je boj o peniaze, ale už aj o hokejky. Je to jedna bieda. Hráč, ktorý je v patovej situácii, možno sa mu nedarí, má svoje problémy, únavu, potom vybehne na klzisko a nebodaj sa mu nepodarí jedna prihrávka, ešte mu aj diváci necitlivo naložia. Je to tak. Samozrejme, nie je to tak všade, ale vo veľkej miere áno.
Mali by sme sa preto všetci pozrieť realite tvárou v tvár. Vážiť si to, čo máme a podporovať klub a hráčov tak, aby sme ďalej mali čo podporovať. Nemať veľké oči a nečakať zázrak v dobe, keď mi ten zázrak nevieme urobiť sami so sebou. Nenadávať na niečo nepodarené v časoch, keď môžeme byť radi, že niečo ešte je. Že je na čo chodiť, je komu fandiť, je kde si plniť svoj voľný čas, potešiť sa zábavou, ktorá nie je nikde inde. Hokej má totižto nielen na Slovensku, ale aj tu u nás v Banskej Bystrici hlboké korene. Lenže tie obžiera zlá doba a je možné, že tu nebude. Preto strasme sa všetci mylných predstáv a snov a ponorme sa do reality. S čistým srdcom a hokejovou dušou fandime a pomáhajme klubu, ako sa len dá. A nie naopak. Lebo to by bol posledný klinec.
