Rozprávali sme sa s Jurajom Sýkorom
Autor:
Huste.tv
| Zdroj: Miroslav Čief
Viedol si pôsobivo, dostával sa do povedomia nielen hokejovej obce, či reprezentačným trénerom, ale dokonca aj skautom v zámorí. Po jednej úspešnej sezóne, ovenčenej titulom v Slovane, totižto dostal pozvánku do prípravného kempu Pheonixu hrajúcemu v NHL. Žiaľ, dlhé a vleklé zranenie Jurajovi Sýkorovi (29) možno životnú šancu zamedzilo. Veľká škoda, no postupom kariérnych dejín si to Juraj všetko vynahradil. Úspechmi, a čo je preňho príznačné, titulmi. Je akýmsi zberateľom titulov. Kam len príde, tam mužstvo slávi titul. Už pri podpise kontraktu s ním možno smelo dať chladiť šampanské...
Hokejový rozbeh v Slovane
Nateraz odvádza cenné služby pre nás, ale zrejme nie je reálne, aby jeho prítomnosť doviedla titul aj sem pod Urpín. Ktohovie, aspoň to tak berme, možno sa príjemne prekvapíme. Tak či onak Juraj o úspechoch sníva odmala, od úplného začiatku svojej hokejovej cesty. „Na prvý tréning ma priviedol otec, keď som mal 8 rokov, čo bolo dosť neskoro. Ostatní chalani už korčuľovali, ako kebyže sa s korčuľami narodili. Dovtedy som chodil na plávanie a vyskúšal som rôzne športy, ale hokej mi učaroval a pamätám si, že som na štadióne trávil veľa času, pozerával som tréningy A - tímu a hltal každý zápas v televízii,“ pustil sa do spomienok na svoje detstvo, ktoré výsostne zasvätil hokeju. „Mojim prvým trénerom bol Milan Klement , ktorý momentálne trénuje Piešťany a ten ma viedol až do 8. triedy, kde sme vyhrali titul majstra Slovenska. V doraste sme mali výborný kolektív a veľa talentovaných chalanov, trénoval nás Igor Tóth a získali sme majstrovský titul. Vo finále sme porazili Trenčín v zostave s jedným z mojich najlepších súčasných kamarátov Dominikom Graňákom, s ktorým na súboje medzi nami často spomíname. V tejto sezóne som dostal aj pozvánku do reprezentácie do 17 rokov, čo ma veľmi potešilo a dodalo veľa motivácie do ďalšej budúcnosti.“ Postupne prišli stále vyššie a vyššie kariérne postupy. „Ďalšiu sezónu som trávil medzi juniormi a dorastom a tiež som dostával pozvánky na reprezentačné zrazy. O sezónu neskôr som už nakukol aj do A - tímu Slovana, aj keď viac zápasov som hral ešte v juniorke. Prvý seniorský gól si pamätám, akoby to bolo včera, v bráne bol Jano Laco a puk na striedačku mi priniesol Rišo Kapuš. Pamätám si, že som mal veľkú radosť. Tento rok sme boli na MS do 20 rokov v Halifaxe. V našom tíme nebolo veľa hviezd, ale podarilo sa nám zahrať veľmi dobre a nakoniec sme obsadili 5.miesto. Na tento turnaj veľmi rád spomínam.“ Po tomto turnajovom úspechu sa už natrvalo začlenil do seniorského hokeja.
Zberateľ titulov
Ďalšie úspechy a smelé hokejové kroky potom na seba nenechali dlho čakať. „Prvý titul v sezóne 04/05 som si veľmi cenil, pretože v zámorí bol lock - out a súťaž tak bola veľmi silná. Konkurencia v Slovane bola neskutočne veľká a nebolo ľahké sa presadiť. Ako mladý chalan a to ešte v klube ako bol Slovan... Tréner Miloš Říha ma dal do 4. útoku s Mišom Kokavcom a Ivanom Dorničom a zakázal nám hrať hokej, povedal nám, že choďte tam a robte im zle. Hlavne v play-off, keď sme hrali proti Trenčínu alebo Zvolenu, vtedy si pamätám súboje s Mariánom Hossom alebo Mišom Handzušom a aj mojim súčasným trénerom Vladom Országhom. Nakoniec sme vyhrali na 7 zápasov semifinále s Trenčínom a aj finále so Zvolenom a stali sa majstrami.“ Mládežnícke tituly tak vystriedal prvý seniorský. Neostalo len pri ňom. Ďalšiu sezónu sa však zranil, podstúpil operáciu ramena, nedopadlo to dobre ani s ním, ani so Slovanom. „Potom do Slovana prišiel Rostislav Čada, vynikajúci tréner, ktorý mal za úlohu vrátiť nás na horné priečky, čo sa mu aj podarilo. Ja som pod jeho vedením dostal dostatok príležitostí a hrával v prvých dvoch útokoch, čo sa prejavovalo aj bodovo. Pamätám si, že sme mali výborného kapitána Ľuba Hurtaja, ktorý nás previedol spanilou jazdou cez semifinále a finále, keď sme vyhrali 11 zápasov za sebou a stali sa jednoznačne majstrami.“ Radosť a neskôr obrovskú nádej však neskôr vystriedalo trápenie. Opäť zranenie, teraz v tú najnevhodnejšiu chvíľu. „Po tejto sezóne som dostal pozvánku do kempu Pheonixu Coyotes, lenže počas letnej prípravy som si na futbale roztrhal väzy v kolene a vážne poškodil chrupavku. Čo bolo na tom najhoršie - absolvoval som 3 operácie a 8 mesiacov čakal, kým sa vrátim na ľad, a aj po tom to nebolo ono. Chalani vyhrali titul, ja som sa pri tom viac menej zúčastnil.“ Po dlhej vernosti Slovanu sa neskôr po prvýkrát sťahoval niekam inam. Do Košíc, kde si tiež užil veľa radosti. Samozrejme, nechýbal ani titul. „Išiel som do Košíc, kde bolo vynikajúce mužstvo, vo finále sme porazili Skalicu, o rok nato Slovan. Dva roky v Košiciach boli veľmi pekné, boli sme výborná partia, spomeniem Ruda Hunu alebo Peťa Húževku, s ktorými som po sezóne prestúpil do Vítkovíc. Tam sa vybudovalo nove mužstvo, ktorému nikto nedával šancu, dokonca sme boli hlavný favorit na baráž, no nakoniec sme prehrali vo finále s Třincom.“
Obkľukou do Banskej Bystrice
V metropole Česka následne zotrval ešte jednu sezónu, tá mu už ale tak vinou zranení nevyšla. „Druhá sezóna vo Vítkoviciach už nebola z môjho pohľadu taká dobra, v novembri som si natrhol trieslo a pauzoval mesiac. Krásny bol Spengler Cup v Davose, ale hneď po novom roku som blokoval strelu, ktorá mi zlomila ruku a nastúpil som až na play-off, ktoré sme v štvrťfinále v siedmom zápase prehrali s budúcim majstrom Pardubicami. A to sme vyhrávali 30 sekúnd pred koncom, Peťo Húževka pri power-play trafil tyčku. Aj taký je hokej.“ Napraviť chuť si tak prišiel do Banskej Bystrice, s ktorou by chcel v zbere tímových ocenení pokračovať. „Dlho som čakal, čo so mnou po minulej sezóne bude, keďže som bol viac zranený, ako som hral. Prišla ponuka z Banskej Bystrice, nad ktorou som dlho neváhal, poznal som tu Miša Grmana a Miša Hudeca. Škoda len, že sa pri mne držala smola z minulej sezóny a hneď tretí zápas som sa zranil, keď som si vykĺbil kľúčnu kosť a zlomil rebro.“ Smola ho veru neobišla, ale aj tak sa neskôr dostal do slušného zápasového tempa. „2 mesiace som pauzoval a chvíľu mi trvalo, kým som sa na ľade opäť začal cítiť dobre. Páči sa mi tu však, je tu veľa talentovaných hokejistov a je iba otázka času a tvrdej prace, kým z nich budú hviezdy, veď sa pozrime na hráčov ako Patrik Lamper či Mário Lunter.“ Kabínu ale vidí ako jeden tím a chcel by s ňou v tej sezóne požiť ešte nejaký ten úspech. „Čo sa týka sezóny, tak play-off máme isté, už je iba otázkou, kto bude našim súperom. Nebudeme tam mať čo stratiť, to bude naša výhoda, snáď budú všetci chalani zdraví a podarí sa nám prekvapiť.“ V to akiste spolu s Jurajom dúfame všetci.
Čo sa týka jeho súkromia, má priateľku, s ktorou spolu žije. Rád relaxuje s kamarátmi, alebo si pozrie niečo dobré v televízií. V lete trávi veľa času pri vode a v zime pri knihách, keďže študuje vysokú školu, konkrétne Medzinárodné vzťahy a diplomaciu. Popri hokejovej kariére tak myslí aj na zadné dvierka... Miluje steaky a na pitie si rád dáva čaj. Obľubuje psychologické filmy, hudbu si púšťa podľa nálady. Medzi jeho dobrú vlastnosť patrí húževnatosť, medzi tú zlú vraj netrpezlivosť. Na záver nášho rozhovoru pridal aj životné motto– Nikdy sa nevzdávaj!
Jurajove pôsobenie tu u nás zatiaľ nemá tie správne majstrovské ingrediencie. Prišiel k nám pod Urpín ako hráč majúci za sebou skvelú minulosť a stále hráč, ktorý je schopný toho v hokeji dokázať ešte minimálne raz toľko. Však je v tých najlepších rokoch, nehovoriac o kariérnej dlhovekosti dnešných hráčov. Preto verme, že chýbajúce ingrediencie jeho banskobystrického angažmánu prídu už v neďalekom play-off a spolu s Jurajom sa budeme tešiť z úspechu. Aj on sám si to zaslúži. Síce pri jeho mene svieti množstvo titulov, on sám si neprežil len pekné obdobia, mohol aj mal byť v kariére vyššie. Zranenia, tie ho v kariére pribrzdili, ale ani na chvíľu nevychýlili jeho sny niekam, kam si to neprial on sám. Pred Jurajom Sýkorom je toho v hokeji či v živote ešte mnoho, pozerajme sa, ako sa mu darí.
