Rozprávali sme sa s Eduardom Šimunom
Autor:
Huste.tv
| Zdroj: Miroslav Čief
Pytačky amerického dorasteneckého mužstva však dostali stopku v podobe nesúhlasu jeho vtedajšieho materského klubu. Mrzelo ho to, vynikal, no v topoľčianskych podmienkach razom prestal rásť. Strnul. Jeho talentu začali odbíjať biologické hodiny. Až v banskobystrických klubových farbách bolo Eduardovi Šimunovi (18) dopriate prekročiť svoj tieň. V minulej sezóne ešte junior, či dorastenec, v tejto už plnohodnotný člen kádra Vladimíra Országha tu má všetky možnosti na kariérny rast. Sám si je vedomý, že práve náš klub ho vyslobodil z patovej situácie a dal mu možnosť hráčskemu rozkvetu, šancu v extralige, či otvoril dvere do juniorských reprezentácií.
Presvedčivé uchytenie hokejovej príručky
Edo, to je zaručene spoločník na zábavu a dobrý rozhovor. Vysoký, no vo svojom vnútri úprimný a skromný mladý muž je taký viťúz. Sranda tam, kde sa objaví. Je s ním veselo či na ľade, v šatni, či takto pri rozhovore. Ten sa konal trochu narýchlo, Edo po tréningu zajedal hlad, ponúkol svoje slová a ihneď smeroval do Topoľčian plniť si svoje školské povinnosti. Ťažký údel hokejistu. „Skôr ako s hokejom som začal s plávaním, ale tam sme mali prísneho trénera a povedal som si koniec. Bol som mladý, nevedel som plávať a mal som skákať do hlbokej vody... Tak som sa dal na hokej. Chcel to aj môj ocino, ktorý ma tlačil do športu a ja som poslúchol. Začal som ho hrať v rodných Topoľčanoch keď som mal 8 rokov. Mal som to ťažké, lebo niektorí chalani s ním začali skôr, vedeli sa korčuľovať, ako - tak hrať a ja nič. Bolo to citeľné, ale rýchlo som sa do toho dostal,“ začal položartom, pričom sa rýchlo rozpamätal na svoj prvý zápas v živote. „Mám to ešte v pamäti, bolo to v Trenčíne, prehrali sme tam 3:27. Čo viem, tak som tam išiel sám na brankára a nedal som.“ Prvá hokejová šanca ho mrzieť nemusela, lebo jeho talent bolo badať ihneď a výkonnostne povyskočil ako na gumičke. „Hokej ma veľmi chytil a bavili ma hlavne turnaje, kde sa mi vždy darilo. Spomínam si na jeden v Havířove, kde som hral ako tretiak za štvrtákov a dal som tam svoj prvý gól v živote. Postupne som sa chytal, trénoval som na sebe a cítil sa na ľade stále lepšie a lepšie. Spočiatku som hrával centra, ale postupom času ma posunuli na krídlo, keďže som bol medzi rovesníkmi výborný korčuliar a dával som veľa gólov,“ trošku to nadýchal, ale v žiackych časoch bolo rozoznať, kto vyniká, pred kým sa roztvárajú hokejové nebesá. Ľahké to však nemal. „V Topoľčanoch to bolo super v žiakoch, no v doraste sa to akosi rozbilo, hokej človeka prestával baviť. Odohral som za dorast 15 zápasov, mal som skusy v zámorí, snažil som sa však dostať niekam vyššie, pretože keby som tam ostal, asi by som skončil s hokejom,“ neľahká situácia a kariérne bludisko mu nerobili dobre. Hokejovú príručku vnímal, učil sa, až prešiel k inej kapitole. Banskobystrickej.
Kapitola utlmených možností
Už to môže byť fráza, že keď ti ako mladému chalanovi zavolá manažér nášho klubu Michal Longauer s tým, či nejdeš do Banskej Bystrice, urobí ti to kariéru. Minimálne ti pomôže vstať z jej popola a pohruživých myšlienok o konci. Edo pristal na našu ponuku a urobil dobre! „Bol to veľmi dobrý krok. Našiel som tu všetko a klub mi touto možnosťou veľmi pomohol, začo som mu vďačný z celého srdca. Mal som to ťažké. Zlom v mojej kariére prišiel, keď som mal 15 rokov. Mal som ísť do reprezentačného výberu, no mesiac predtým som si zlomil v jednom zápase v Nitre ruku. V tom čase som bol útly, drobný, nevyvíjal som sa podľa predstáv. Neskôr som bol s dorastom na turnaji v Amerike. Bolo tam super, stal som sa tam najlepším strelcom, všimli si ma a ponúkali mi tam možnosť hrávať. Všetko bolo už takmer dohodnuté, ale Topoľčany ma nepustili,“otvoril sa zo svojich spomienok, ktoré boli síce pekné, ale predsa v nich vŕta niečo, čo mohlo byť krajšie. Už je to však minulosť. Tak to Edo zobral, len čo sa zobliekol do našich farieb. „Príchod sem na začiatku minulej sezóny ma neskutočne potešil. Našiel som tu výborné prostredie, ľudí, podmienky. Snažil som sa hlavne hokejovo chytiť, ukázať sa trénerom, jazdiť v zápasoch hore - dole. Postupne prišla herná pohoda, začal som dávať góly za dorast aj juniorku. Špeciálne mi pomohol pán tréner Miroslav Chudý, ktorý mi v juniorke dával na ľade veľa dôvery, staval ma na presilovky, oslabenia, dávalo mi to veľmi veľa,“spomenul trénera, u ktorého si vypestoval dôveru. „Darilo sa mi, dostal som sa aj do výberu do 17 rokov, kde som zapadol do partie. Všetko sa to trošku pribrzdilo na konci sezóny, keď som pre nešťastnú dohodu pri uzatváraní prestupu nemohol hrať s juniorkou v play - off.“ Nejdeme sa bŕlať v tom, prečo, už je to preč. „Sezóna mi však veľmi pomohla, rýchlo som sa adaptoval do klubu, na internát. Zmenil som trochu aj svoj herný štýl, preinštaloval som sa na taký americký štýl hokeja, agresivitu, dohrávanie súbojov, jazdenie hore - dole.“ Dosť chytré a cieľavedomé na mladého chalana. Ale keď viete čo chcete a ako to chce, počúvajte to.
Pevný krok do mužského hokeja
Edo to jednoducho “vychytal“. Talent, vôľu, pokoru. Nečudo, že ešte nestihol zodrať juniorské hokejky, už mu možnosti a presila daností vložili do rúk tú seniorskú. Nezľakol sa jej, dokázal s ňou narábať. „Pred touto sezónou som volal s trénerom Chudým a pýtal sa ho na situáciu v klube. Povedal, že sa mám zapojiť do prípravy A – tímu a potom sa uvidí,“zohriali ho slová o veľkej šanci. Musel si ju však vybojovať. „Do prípravy sa zapojilo spolu so mnou 20 útočníkov, bol tam tvrdý boj o miesta. Nikto nesmel zaváhať, pretože druhá šanca už prísť nemusela. Veľkú rolu zohral aj turnaj vo Zvolene. Tam som odohral aj svoj prvý zápas za mužov v živote.“ Na zápas s Donbassom Doneck, hrajúcim KHL, však nemá len tie najlepšie spomienky. Skončil sa pre nás prehrou 2:6. „Ten debut nebola bohvieaká lahôdka, lebo nás súper niekedy povodil ako na kolotoči. Ale dalo sa s nimi hrať, síce sme hrali svoj prvý zápas v sezóne a boli sme nezohratí.“ Debut je však debut. „Mal som pri ňom trochu otvorené ústa, ale hlavne som to chcel poňať bez veľkých emócii, správať sa ako profesionál.“ Výkonmi presvedčil, dostal sa do kádra a okúsil extraligu. Za nemalé obdobie spravil brilantný krok. „Príprava bola náročná. Dal som v nej aj seniorský prvý gól Sanoku v domácom zápase, pocity po ňom boli neskutočné. Ale samotná extraliga, to bol iný level. Je to kvalitná súťaž, učím sa v nej a hrať po boku Hudeca, Češíka či Bambúcha je pre mňa škola. Zbieram pri nich neoceniteľné skúsenosti a učím sa. Som veľmi šťastný, že som dostal takúto šancu, síce som si to musel odmakať a každým zápasom potvrdzovať výkonnosť, som vďačný za túto možnosť.“ V tejto sezóne mu však nedávajú pokoj zranenia. Prednedávnom sa vystrábil z posunutej kľúčnej kosti. „Mrzí ma to. Celú sezónu mám takto pozliepanú, ale nevzdávam sa. Hokej pre mňa predsa znamená všetko, aj keď na 1. mieste u mňa je rodina, na ňu nedám dopustiť. Čo sa týka mojich snov, stále tam niekde v kútiku duše dúfam v to, že si raz zahrám NHL. No stojím nohami pevne na zemi. Teraz sa sústredím na prosperitu tímu, aby sa nám darilo, pre mňa je to prednejšie, ako osobné body. Neriešim, čo bude ďalej, aj keď by som chcel byť draftovaný.“
Zaujímavé je aj jeho súkromie. Je zadaný a voľný čas najradšej trávi prechádzkami s priateľkou. Toho voľného času však nemá veľa. Ak tak ešte zájde do posilňovne, inak mu všetok priestor zaplňujú hokejové a školské povinnosti. Priznáva, že je taká lenivá povaha, flegmatik, no vie si urobiť aj voľno, zahrať si futbal, v lete rád vysadne na bicykel, na ňom je vraj celé leto. Obľubuje zemiakové pyré s rezňami od maminy, ako druhé segedínsky guláš. Rád si vypije kofolu, no pije prevažne minerálky. V televízii nepohrdne seriálmi Panelák či Kuriér, v hudbe preferuje rap a hip - hop. Jeho hokejovým vzorom bol aj je Milan Lučič, z tímov NHL drukuje Bostonu a Philadelphii. Za svoju dobrú vlastnosť považuje tú, že je ľudský, za tú zlú, že všetko necháva na poslednú chvíľu. Za podporu by sa chcel poďakovať svojim rodičom, mamine a ocinovi, ktorí pre neho spravili veľa, stáli pri ňom, vychovali ho. Aj preto chce Edo hrať hokej čo najlepšie, aby boli naňho rodičia pyšní, a aby im do posledného centu vrátil to, čo doňho vložili, ako mu pomohli. Na záver pridal aj svoje životné motto – Nie je dôležité, koľkokrát spadneš. Dôležité je, koľkokrát sa dokážeš postaviť na nohy a ísť ďalej.
Aura obrovského potenciálu
Eduard Šimun je bez zveličovania veľký talent slovenského hokeja. Mladý chalan, obrusujúci si svoje ostrohy u nás, stojí pred obrovskou možnosťou predať svoj potenciál hlbšie do hokejového sveta. V predbežnom rebríčku draftového poradia stojí neďaleko prvej 50 - tky, z ktorej vypadol aj vinou zranenia. Ak by sa mu podarilo uspieť čoby len v druhom kole vstupného draftu, bol by to pre Eda obrovský úspech. Zaslúži si ho. Je to skutočne príjemný mladý chalan, ktorý hovorí sám za seba. Zbytočne tu o jeho povahových vlastnostiach hovoriť netreba. Ale zasluhuje si uznanie zato, akým pevným krokom vstúpil do vážneho života, do skutočného hokejového kolotoča. Hlava sa mu z toho nezatočila. Práve naopak. Len podporila jeho túžbu niečo dokázať, na niekoho sa vyprofilovať, ísť si za svojimi snami napriek tomu, že v tejto sezónu sa mu podhadzujú pod nohy zranenia vždy, keď sa dostáva do pohody. Edo je však dostatočne silný frajer nato, aby po každom páde dokázal nielen vstať, ale vyskočiť zase o niečo vyššie. V ňom to len tak drieme, keď čas zobudí jeho možnosti, budeme všetci Edovmu kariérnemu úspechu úprimne radi.
