ROZPRÁVALI SME SA S ANDREJOM KOŠARIŠŤANOM
Autor:
Huste.tv
| Zdroj: Miroslav Čief
Andrej Košarisťan (19) i preto veľmi skoro dospel na zrelého brankára i človeka. Na všetky spôsoby vyrovnaného a pokojného, s akousi iskrou, ktorá nie je len v jeho očiach. Nie, v ňom je akosi viac, vnútrom pojedol všetky mladícke skriptá a verte, že nikdy nebude niekým, kto vykrváca z myšlienok vlastného presvedčenia. Životu nášho brankárskeho talentu nechýba ta správna ľahkosť a pointa. Tá mu dovolí preskočiť v kariére niečo nevídané.
Detské próby skončili pri hokeji
Pri dva a pol hodinovej veselej debate sme prešli všetkými témami. Postupom času sme došli k Andrejovým začiatkom v Dolnom Kubíne, ktoré majú aj takú úsmevnejšiu vložku.„S hokejom som začal po tom, ako som prestal hrávať futbal, pričom predtým som ako dieťa skúšal plávanie či tenis. S tým futbalom to bolo tak, že ma to chytilo, ale raz som neprišiel na jeden tréning a potom som nevedel, kedy je ďalší, až napokon z toho vzišlo,“pobavil na úvod už vážnejšie debaty svojim hokejovým pôrodom, ktorým išiel akosi prirodzene. „Hokej ma následne veľmi chytil, tlačil ma k nemu ocino a hrávali ho aj spolužiaci. Začiatky som urobil v 3. triede, pričom predtým sme si zahrali ak tak na ulici. Prvé tréningy boli pre mňa zložité, ale vždy som sa tlačil do bránky, kde som chytával aj v hráčskej výstroji. Potom prišlo aj na zápasy, prvé tri som odohral ako hráč, ale tlačilo ma to niekam inam.“ Nuž, volanie osudu to tak zrejme chcelo. „Ťahalo ma to do brány. Bol som štvrták a hrali sme zápas v Martine, kde som mal prvýkrát chytať. Pamätám si, ako som si pred zápasom dával na seba betóny, pričom za chvíľku pribehol ocino s tým, že ich mám naopak, tak som poslúchol a dal si ich podľa jeho želaní. No prišiel tréner a ten ma sprdol, že teraz ich mám naopak. Veľmi som sa na tom zasmial a mám peknú spomienku na začiatky. Viem, že som v tom zápase dostal 4 góly a že sa mi celkom darilo.“ Úsmevná príhoda s tými betónmi bola akási predzvesť. Len Aďo rob čo robíš, dobre robíš, to čo robíš. „Postupne mi to potom išlo, začal som chytávať, dostal som sa aj na krajský výber, čo z Kubína jednoduché nebolo. Pamätám si potom na jeden turnaj v Trebišove a môj životný zápas. Vyhrali sme proti Košiciam 2:0 s tým, že nás bolo málo hráčov a vychytal som nemožné veci, aj ako mužstvo sme podali neskutočný výkon. Nikdy na ten zápas nezabudnem. Potom to už išlo akosi samo, od 8. triedy som ale už potom bral hokej vážnejšie, až do 9. ročníka som ho hral stále v Dolnom Kubíne, odkiaľ som potom odišiel.“Do Žiliny.
Kariérne štuchance plné skúseností
Ešte v 7. ročníku bol na krátkom hosťovaní v Martine, kde sa mu darilo a spolu s mužstvom ťahal dlhú sériu bez prehry. Pre Andreja to bola v tú dobu veľká skúsenosť, hrať o poschodie vyššie a učil sa len vyhrávať, pomohlo mu to. Pod Dubňom. „Do Žiliny som to nemal ďaleko, bola 60 km od Kubína, chodil som tam na športové gymnázium, býval som na internáte. 2 roky tam mi veľmi pomohli, nabral som obrovské množstvo skúsenosti a pomohlo mi, že som v začiatkoch mohol trénovať s extraligou dorastu. Prvý rok bol veľmi dobrý, tvoril som dvojicu s Richardom Johanesom, v druhom sme už však nepostúpili do play - off, čo bolo veľké sklamanie. Tam som chytával s Marošom Mikolášom,“ spomenul dvoch známych brankárov žilinských vlkov. „Prvý rok som odchytal 25 zápasov v extralige dorastu, bol to skok, predsa som len prišiel z Kubína, ale rýchlo som sa chytil. No na konci druhej sezóny to už nebolo dobré a po tej sezóne som prestúpil.“ Tentoraz jeho kariérne kroky smerovali do Trnavy, kam sa sťahoval pred minulou sezónou. „Dostal som odtiaľ ponuku s tým, že budem jednotka v juniorke. Tým pádom som prestúpil aj v škole, bolo to ťažké, mal som obavy, no boli tam bývalí žilinskí tréneri, takže som to skúsil. Ako tím sme boli pozbieraní z celého Slovenska a vyšiel nám aj vstup, vyhrávali sme, no postupne to išlo dolu vodou. Odchytával som však veľa zápasov, v ktorých som mával veľa roboty a dalo mi to veľmi veľa. Situácia však skončila v to, že trnavská juniorka vypadla z extraligy.“ Potešiť ho mohlo aspoň to, že si pripísal dva štarty za A - tím, hrajúci v prvej lige. „Debutoval som v Spišskej Novej Vsi, prehrali sme 2:3 a nebolo to najhoršie. No celkovo som na tom nebol najlepšie, nechcel som ďalšiu sezónu ostať chytávať 1. ligu juniorov a síce som mal ponuky z iných klubov, prepadali ma aj také myšlienky, že sa začnem viac venovať štúdiu a skončím s hokejom.“ Po poslednej vete až zamrazilo, ale Andrejova túžba niečo dokázať zvíťazila.
Kariérnu ruku podala Banská Bystrica
Akosi veľa v tom všetkom neprehľadnom zmenil jeden telefonát. Od Michala Longauera, manažéra našej mládeže. Ten a osobné stretnutie Andreja zlomili a zobliekol sa do našich farieb. Bol a je tomu veľmi rád. „Mal som naozaj viaceré ponuky, ale zavážilo jednanie klubu a to, že mi ponúkli možnosť trénovať s prvým tímom. Som tu spokojný skoro zo všetkých stránok, pomáha mi aj to, že s juniorským tímom sa nám teraz darí a ťaháme dlhú sériu víťazstiev.“ Začiatok však ľahký nemal. „Prvý zápas v sezóne sme prehrali doma 0:2 a potom i v ďalších zápasoch mi veľmi nešlo. Zobral si ma však na pohovor tréner Nemček a povzbudil ma. V ďalších dvoch zápasoch za víkend sme hrali so Slovanom a Trenčínom, obidva sme vyhrali zhodne 2:0 a vychytal som nuly.“ Andrej sa potom naozaj naštartoval, patrí k najväčším oporám nášho juniorského mužstva. „Veľmi sa nám teraz darí, sme veľmi silní. Vidieť rukopis trénera Nemčeka, pamätám si naňho ešte z minulosti, keď neskutočne pozdvihol Dubnicu. Máme však mladý kolektív, ktorý to môže dotiahnuť veľmi ďaleko. Zatiaľ sme v základnej časti druhí, ale o všetko pôjde v play - off, kde to bude mať tie poriadne grády. Musíme si len veriť a pracovať tak, ako doteraz.“ V tíme je jasná jednotka, dvojku mu robí Lukáš Donoval, s ktorým veľmi dobre vychádza. Odchytal spolu 28 zápasov, v ktorých má priemer inkasovaných gólov na zápas 1,89, fantastickú 93,12% úspešnosť zásahov a vychytal už 4 čisté kontá. Nečudo, že si stihol obliecť už aj dres nášho A – tímu. Premiéru mal veru pikantnú. „Bolo tak v domácom zápase proti Popradu, v ktorom došlo k tým bitkám. Bolo to na pár minút. Potom som chytal v Piešťanoch, ten zápas mi vyšiel, nedostal som gól a vyhrali sme po nájazdoch. V ňom som sa naozaj cítil nabudene, síce trochu nervózne, ale vyšlo to. Pred nájazdmi som si povedal, že ich vyhrám, lebo som ich už nevyhral 2 roky,“ zasmial sa pri vážnej téme. Potom chytal ešte v Martine a opäť proti Popradu. Celkovo má za 4 zápasy úspešnosť zásahov nad 90%. „Veľmi mi táto sezóna pomáha, som veľmi šťastný, že tu môžem byť. Hokej pre mňa znamená naozaj veľmi veľa, je vecou, bez ktorej nemôžem žiť. A poviem to aj tak, že nikdy som sa nesústredil na hokej ako tento rok.“ Napriek pôsobivému vzletu však stojí nohami pevne pri zemi a svoju budúcnosť vidí... „Reálne. Nechcem mať sny, chcem to len niekam dotiahnuť, ako malý chlapec som mal sen dotiahnuť to do extraligy. Naozaj nesnívam, žijem v realite a robím postupné kroky.“ Viac zrejme dodať netreba...
Môžeme ho však podpichnúť, pretože je nezadaný a to by banskobystrické dievčatá nemali nechať len tak bez povšimnutia. Aj keď sám hovorí, že toho času nazvyš nie je. Vo voľnom čase si na internáte kde býva pustí dobrú hudbu, alebo si pozrie nejaký športový prenos. V lete rád sadne na bicykel. Rád si pochutí na losose a cestovinách, miluje sladké. Pije veľa minerálok a takou chuťovkou mu je sprite. V televízií rád zahliadne komédie, seriály, jeho obľúbeným filmom je napríklad paródia Superhrdina. Počúva elektro. Sám na sebe vidí ako dobrú vlastnosť ctižiadostivosť, tou zlou vraj je, že nevie prehrávať a nemá rád, keď je v niečom horší. Ako malému sa mu páčil Patrick Roy, teraz obľubuje brankárske štýly Fleuryho a hlavne Quicka. Jeho kariérnym snom je chytávať čo najlepšie a niekam sa potom dostať. Za podporu ďakuje hlavne svojim rodičom, ktorí ho vychovali, postarali sa oňho, podporovali ho a podržali v tom najhoršom. Niečo dokázať by chcel aj kvôli nim. Sú jeho vzorom. Na záver pridal motto, ktoré je v jeho podaní veľavravné – Nikdy sa nevzdávaj!
Chalan, majúci obrovské čaro
Tento chalan má skutočne niečo do seba. Nie sú to len príkrasy autora článku, je to skutočne tak. Je dosť iný od ostatných, nato, že je hokejista a už aj známa tvár, je stále neskutočne zavretý v sebe. Akoby sa ho situácia, že donedávna ho málokto poznal a teraz nakukol do extraligy a hviezdi v juniorke, ani len netýkala. Je to v jeho pokore. Ako mladý sa oddal do svojich snov a žil ich skromne, v Dolnom Kubíne, kde nebol na očiach, kde sa nedostával do partie frajerov, ale chytal, makal, užíval si to a išiel ďalej. To sa mu teraz vracia a to ho zdobí. Pracuje na sebe, robí veľké kroky akosi potichu. Málokto o ňom vie. Málokto sleduje jeho výkony, okom udivujúce štatistiky. Až potom dostane kvázi neznámy chalan šancu chytať na horúcej pôde v Piesťanoch a súper je z neho zúfalý, nevie mu dať gól. Nebola to náhoda. Tak vyrovnaného a komplexného brankára v jeho veku na Slovensku možno ani nenájdete. Má skvelý štýl chytania, je kľudný, pohotový, vyžarujúci istotu a pokoj. Aj na tréningoch nášho A - tímu nemá problém odchytať si svoje a pridať niečo navyše. Zapracovať musí ešte na pozičnej hre, v tej má rezervy. Celkovo však potrebuje čas, skúsenosti a potom poriadnu dávku dôvery. Ale rastie z neho jeden zaujímavý brankár, pred ktorým sa otvára veľká kariérna budúcnosť. Pardon, otvára si ju sám. Lebo ako povedala pani čašníčka počas nášho rozhovoru v Pizzerii Puk, Andrej je tichý a slušný chalan, o ktorom ani nevedieť a tichá voda brehy myje.
