Jaroslav Koma: Rád by som zažil v Dukle plné tribúny

Pred siedmimi rokmi odišiel z rodného Prešova do Českej republiky, kde pôsobil až doteraz. 27-ročný Jaroslav Koma sa upísal extraligovej Dukle, čo je vôbec jeho prvý slovenský extraligový klub v kariére. Za sebou už má aj dve víťazné premiéry v najvyššej slovenskej súťaži. Stredajšiu na ľade súpera a piatkovú na tom domácom proti Nitre.

V piatok ste nastúpili na svoj druhý zápas v žltočervenom drese a aj ten bol víťazný, hoci len s dvojbodovou príchuťou. Ako sa pozeráte na víťaznú domácu premiéru?

„Dva body sú super. Chceli sme ich, máme ich. Škoda len toho, že v závere som mal dve šance, no nepadlo mi to tam. Ak áno, mohli sme mať pokojne aj všetky tri. Hokej je však taký.“

Keď už sme pri tých vašich šanciach, najmä tá z času 59:59 dvíhala divákov zo sedadiel, nakoniec ste však prestrelili bránku. Vnímali ste čas?

„Ani nie. Puk som si sklepol na útočnej modrej, otvoril sa mi priestor pred bránkou. Možno som to mal strieľať hneď, no rozhodol som sa posunúť si puk, ktorý sa mi postavil na hranu a nevyšlo to. Mrzí ma to, pretože to bola veľká šanca na víťazný gól.“

Jaroslav Koma dnes patril v zostave Dukly k najviac vyťažovaným obrancom. Počítal zo začiatku až s takýmto „ice-timeom“?

„Pred zápasom som sa stretol na červenej čiare s Martin Segľom a spýtal sa, či budem hrať veľa a budem nastupovať aj v presilovkách či oslabeniach pravidelne. Nevedel som odpovedať, povedal som mu, že uvidí. Teraz by som už vedel povedať. Hral som len druhý ostrý zápas a prekvapil ma pobyt mojej osoby na ľade.“

Našli ste si sám možno nejaké herné chyby, ktoré by ste potrebovali zlepšiť?

„Určite áno. Hlavne budem musieť zrýchliť hru, pretože je nebezpečné, ak ste posledný obranca na modrej a pol metra pred vami stojí hráč, ktorý je pripravený blokovať strelu. Mal som dnes niekoľko takých situácií, ktoré som nevyriešil najlepšie. Do šancí sa však dostávam, otázkou ostáva ich premieňanie. Verím, že to zlepším.“

V Dukle ste od stredy, kedy vás čakal aj prvý zápas v jej drese proti reprezentačnej dvadsiatke. Tej ste navyše strelili aj jeden gól. Padlo teda v spojení prvého gólu a príchodu nejaké „zápisné“?

„Samozrejme. Chlapci v kabíne to majú určené, je tam nejaká čiastka vypísaná. Pýtal som sa na to už predtým a rád by som zaplatil aj za gól proti Nitre, ak by bolo treba, pretože som sa naň opäť cítil. Nevyšlo to, škoda.“

V Českej republike ste pôsobili 7 rokov, čo je vcelku dlhá doba. Lákal vás už návrat späť niekam na Slovensko?

„Skončila mi zmluva podpísaná s Brnom a po siedmich rokoch jazdenia po prvých ligách a českej extralige som si chcel nájsť nejaký stabilný klub, v ktorom by som hrával pravidelne. Ponuka Dukly sa mi hneď zapáčila. Mal som síce ešte jednu zahraničnú možnosť, ale tá nakoniec padla. Vybral som si preto druhé zahraničie, pretože ja sa cítim po tých siedmich rokoch v Čechách ako doma.“

Obrana Dukly je mladá. Po vašom príchode ste sa stali jej najstarším a najskúsenejším členom. Cítite po odohratých stretnutiach istú zodpovednosť za chod defenzívy?

„Presne kvôli tomuto som prišiel do Dukly. Je to pre mňa nová a veľká výzva, viesť obranu. Chcel by som sa osobne držať nejako podobne bodovo aj tu, ale nejde o mňa. V prvom rade ide o tím. Mal by som potiahnuť mladších chalanov a kvôli tomu som tu.“

Na Slovensku vám väčšie úspechy zatiaľ chýbajú. Aké ciele ste si preto pred pôsobením v Dukle stanovili?

„Nechcel by som hovoriť priveľmi o mojich osobných cieľoch, hoci mám jeden taký, za ktorým je viac aspektov. Rád by som zažil plné tribúny, pretože odmalička, ako som sledoval Duklu, bola to jej veľká výsada mať doma plný štadión. Musíme to ale vybojovať ako tím a o to sa opiera aj moje predsavzatie. Chcem ísť s Duklou čo najvyššie.“

Tento rozhovor je venovaný Jarovej priateľke a synovi Dannymu do Havířova.

FOTO: Tomyno