Zapisovateľka Ľudmila Miľovčíková sa dožíva životného jubilea

Žena, bez ktorej sa nemôže odohrať v Košiciach žiaden hokejový zápas. Dorastenecký, juniorský, ani extraligový seniorský. Čo do svojho zápisu zaznamená, zostane navždy uchované, čo nezapíše, už nik nevypátra. Živé striebro košického hokeja Ľudmila Miľovčíková sa dožíva 60 rokov.

Pani Ľudmila, za svoju mnohoročnú činnosť ste boli nedávno ocenená pri 90. výročí košického hokeja, ako ste sa však k hokeju dostali?

Akosi prirodzene, zimné športy sme mali v rodine. Otec bol združenár, brat hokejista. Na hokej som začala chodiť niekedy na prelome sedemdesiatych a osemdesiatych rokov, a to počnúc žiackymi kategóriami, kde hrávali moji synovci.  Tak som dala na hokej aj svojich synov, Romana a Richarda.  Roman hral po juniorku, potom robil rozhodcu, až po extraligového, Richard hrával hokej ešte pred rokom na úrovni I. ligy a momentálne je trénerom hokejovej prípravky v Košiciach.

Ako ste sa dostali k aktívnej činnosti v hokeji?
 Niekedy koncom osemdesiatych rokov, ešte pred „nežnou“, ma oslovil pán Labanský, do krajského výkonného výboru potrebovali výpomoc. Začala som pri najrôznejšej administratíve, dostala som sa k rôznym zápisom, tabuľkám, štatistikám.  Spravila som si potrebný kurz, dostala som sa aj na lavičku, otvárala som dvierka na trestnej. Potom som sa dostala k oficiálnemu zapisovaniu, čo robím až doteraz.  Od zápasov najmenších žiačikov až po extraligu.

Čo vás na tejto práci najviac baví?
 Hokej samotný. Poznáte úžasnejšiu hru? Na lavičku časomeračov si môže prísť sadnúť len ten, koho hokej baví, nie ten, kto si ide zarobiť.

Čo taký zápis z hokejového stretnutia obnáša a ako sa za roky vášho pôsobenia táto práca menila?
 Kedysi sa všetko písalo ručne, potom na písacom stroji, cez kopirák. Všetko sa sústavne prepisovalo, prehadzovalo. Dnes je všetko komfortnejšie, prvotne síce všetko zaznamenávame aj teraz ručne, ale už sa potrebné údaje nahadzujú cez notebook na internet. Aktuálne, tak ako na všetkých štadiónoch. Ak sa hrajú súčasne extraligové zápasy, vďaka internetu a okamžitým zápisom sme prví, ktorí vieme, čo sa udialo na inom štadióne.

Kto vám do finálneho zápisu zasahuje?
 Než sa oficiálny zápis z ktoréhokoľvek stretnutia ukončí, doplňujú ho rozhodcovia a lekár. V zápise je všetko podstatné, je to taká veľká kronika konkrétneho stretnutia.

Máte obľúbenejších aj menej obľúbených rozhodcov?
 Mám (smiech). Tak to k životu s hokejom patrí.

Priatelíte sa s internetom?
 Jasné. Sledujem aj vašu novú klubovú stránku na facebooku.

Fandíte Košiciam?
 Samozrejme!

Ako sa oslavuje na časomiere?
 Dnes už nemáme taký bezprostredný kontakt s dianím na ľade, ako sme ho mávali povedzme na Kavečianskej. K hráčom sme mali bližšie. Dnes s nimi prakticky neprídeme do styku, v útrobách okolo kabíny sa pohybujem z činovníkov časomiery prakticky iba ja. Súvisí to s mojimi povinnosťami okolo zápisov zo stretnutí.  Všetko po zápase sa odohráva na opačnej strane, zvyšné osadenstvo časomiery sa do tohto „veľkého zákulisného diania“ nedostáva.

Sediac na lavičke časomeračov nevnímate ani diskusie hráčov s rozhodcami, ktoré sa v priebehu zápasu odohrávajú pred vašim zrakom?
 Nepočujeme nič a v tom pracovnom sústredení nás to ani nezaujíma. Sústreďujeme sa len a len na úkony hlavného rozhodcu. 

Máte obľúbenejších hráčov aj menej obľúbených hráčov?
 Mám hráčov, ktorým fandím viac (smiech).

Viete sa korčuľovať?
 Viem, ale bolo to už dávno, čo som na korčuliach naposledy stála, takže dnes by som viac bola na zadku.

Mali ste už v ruke hokejku?
 Mala a som pravák, bola by som vzácnym hráčom.

Poznáte pravidlá ľadového hokeja?
 Áno!

Aj všetky gestá rozhodcov?
 Áno, samozrejme! Mám aj rozhodcovský kurz.

Takže vedeli by ste aj rozhodovať hokejové stretnutie?
 Z lavičky určite (smiech).

Nech vám chuť do hokeja v dobrom zdraví vydrží ešte veľa – veľa rokov!