Zažil som pekné i horšie chvíle, nemenil by som ale nič
Autor:
Huste.tv
| Zdroj: Jäzva
Bývalý vynikajúci obranca a úspešný tréner. Muž, ktorý získal tituly majstra Československa i Slovenska a s reprezentáciou oslavoval bronzové medaily na majstrovstvách sveta juniorov i seniorov. Od pondelka nosiaci na chrbte šesť krížikov.
Viac ako dary potešia chvíle s priateľmi
"Oslavy nie sú podstatné," usmieva sa čerstvý šesťdesiatnik v rozhovore pri slovách o oslavách životného jubilea. "Päťdesiatku som oslávil veľmi dôstojne a uprostred činnej práce, dnes som už vo veku, kedy na to nemám ani síl a ani po tom netúžim. Veľmi rád sa stretnem a posedím si s priateľmi. Posedíme si pri poháriku vínka, dáme si dobre jedlo. Nepotrebujem ale veľkolepé oslavy. V každom prípade si cením všetkých, ktorí si na mňa spomenuli a ďakujem im za všetky srdečné priania."
Šesťdesiatka predstavuje pekný míľnik a mnohí si pri takej príležitosti doprajú niečo, po čom túžili po celý život. Ján Šterbák ale po ničom špeciálnom neprahne. "Práve naopak, všetkých najbližších som žiadal, aby si so mnou nerobili výdavky. Maličkosti ma potešia, ale na nejaké veľkolepé dary nevidím dôvod. Nie som materialista."
Popradčan adoptovaný Košicami
Ján Šterbák bol odchovancom Popradu, no dominantnú časť svojej aktívnej kariéry strávil v Košiciach. Z metropoly východu si odskočil na vojenčinu do Dukly Jihlava, ale najviac zápasov odohral s písmenami VSŽ na hrudi.
"Boli to krásne roky, na ktoré veľmi rád spomínam. Bola to moja mladosť. Z Popradu som prišiel do Košíc ako juniorský reprezentant. Kontaktovalo ma vtedy viacero klubov, ale dohodol som sa s VSŽ. Toto rozhodnutie som nikdy neoľutoval a do dnes naň spomínam ako na veľmi správne. Zažil som úžasnú éru kvalitnej československej ligy, ktorá ponúkala obrovskú vyrovnanosť a veľké mená. V tom čase sa ešte vonku nechodilo a tak sa doma sústredilo to najlepšie, čo náš hokej mal," vracia sa do minulosti s úsmevom na tvári J. Šterbák.
Po zavesení korčúľ na klinec presedlal na trénerskú dráhu. Opäť v Košiciach. Na dosiahnutie veľkého vrcholu pritom nemusel čakať vôbec dlho. V roku 1988 vybojovali východniari svoj druhý federálny titul a Ján Šterbák bol asistentom Jána Faitha.
"Jano Faith prešiel ako tréner všetkými kategóriami od žiačikov, ja som prišiel od juniorky. On bol o štyri roky starší a tak ako bol vynikajúci hráč, bol i vynikajúci tréner. Rozumeli sme si a spoločnými silami sme doviedli veľmi silný tím na vrchol. O rok sme získali tretie miesto a aj to bol úspech," upozorňuje Šterbák. "Aj keď sa pochopiteľne nemohol rovnať úžasnému zlatu a víťaznému finále na ľade pražskej Sparty. Na to sa zabudnúť nedá."
Reprezentačné bronzy
Trénerské curriculum vitae popradského rodáka je poriadne bohaté a zapísané sú v ňom i reprezentačné skúsenosti a úspechy. V roku 1993 priviedol juniorskú reprezentáciu Československa k bronzu na šampionáte vo Švédskom Gävle. Jeho asistentom bol mimochodom súčasný hlavný tréner nášho národného tímu Vladimír Vůjtek. Seniorskú medailu mu zavesili na krk po víťazstve nad Českou republikou v boji o bronz v roku 2003. V Helsinkách bol asistentom Františka Hossu.
"Oba tieto momenty boli pre mňa veľmi významné. Získavať medaily na vrcholných svetových podujatiach predstavuje totiž skvelý pocit nielen pre samotných hráčov, ale i pre všetkých, ktorí sa snažia pracovať pre podobné úspechy. Na tretie miesto s dvadsiatkou i bronz z Helsínk mám krásne spomienky," vraví kormidelník, ktorý bol hlavným trénerom slovenskej reprezentácie na majstrovstvách sveta v rokoch 1998 a 1999 (zhodne siedme miesto) a na olympiáde v roku 1998. Práve k Japonsku sa viaže jedno z jeho najväčších profesionálnych sklamaní. Slováci sa vtedy s pozliepanou zostavou neprehrýzli do hlavného turnaja. "Nagano bolo veľkým sklamaním. Čakali sme určite viac. Chceli sme sa dostať do hlavnej fázy, no žiaľbohu, nepodarilo sa. Pre mňa osobne je to veľké negatívum, na ktoré nerád spomínam. Doplatili sme na zvláštne pravidlá, ktoré nám neumožnili použiť všetkých hráčov, ktorých sme mali k dispozícii z NHL. Prehra 3:4 s Kazachstanom v rozhodujúcom zápase bola veľmi skľučujúca. Aj taký ale býva šport."
Žilinské zlato
Po návrate na klubovú úroveň vystriedal Ján Šterbák viacero klubov, v najlepšom ale spomína na sezónu 2005/06. Podceňovaný žilinský tím doviedol k historickému majstrovskému titulu, ktorý je do dnes považovaný za najprekvapivejší v histórii slovenskej extraligy.
"V Žiline sme mali dobrý tím. V základnej časti sa nám ale až tak nedarilo. Poviem pravdu, niekoľkokrát ma už počas sezóny vyhadzovali," prezrádza J. Šterbák. "Ambície boli vyššie a tak som viackrát dostal na papieri - prehráš ešte pár zápasov a vyhodíme ťa! Bolo to zaujímavé a také veci musíte zažiť. To sú tie skúsenosti, ktoré sa nenaučíte z počutia. Ja som ale tím nikdy nepodrazil a všetko som vzal na seba. Povedal som - ja som vodca a ak niečo nefunguje, tak je to moja vina. Tím sa mi za to odvďačil zomknutím sa. Do dnes nedám dopustiť na Romana Kontšeka a ďalšie hokejové osobnosti. Počas olympijskej prestávky sme absolvovali sústredenie v horách, kde sme počas dňa trénovali a večer komunikovali. Vytvorila sa tam partia, ktorá si sľúbila, že urobí všetko pre úspech."
Tím vedený Romanom Kontšekom, Miroslavom Lipovským, Ivanom Droppom, Michalom Hreusom, Gabrielom Spilarom, Václavom Králom, či Stanislavom Gronom, predviedol v play-off úžasnú súdržnosť a neochotu prijať rolu outsidera. "Prehrali sme posledné dva zápasy základnej časti a v prvom kole nás čakal Zvolen. Pre mňa to bol hlavný kandidát na titul. Mali Barteka, Weissmanna, Šechného, Jasečka, v bránke Šimonoviča. Pre mňa jasný favorit na titul. A my sme ich vyradili 4:0 na zápasy. Chalani začali hrať parádny hokej. Priznám sa, počas sezóny bol u mňa na odstrel Václav Král a viackrát som mu povedal, že ak nebude trénovať, tak u nás končí. A zrazu hral výborne! Spoločne s veľmi ambicióznym a ctižiadostivým asistentom Tónom Tomkom sme to dokázali postupne vyšperkovať. Kráčali sme od zápasu k zápasu. V semifinále sme vyradili silnú Nitru, ktorá vyhrala základnú časť a hrala svoj najlepší hokej v histórii."
Veru hrala. Nitra nikdy predtým a nikdy potom taký silný tím nemala. Z pozície víťaza dlhodobej fázy mala namierené do finále, no v tom prišlo šokujúce odvolanie trénera Antonína Stavjaňu. "Nám to pomohlo. Určite to zohralo svoje," vracia sa k udalostiam zo semifinále 2006 vtedajší tréner Žiliny. "Za ich výsledkami bol práve Stavjaňa. Šliapali ako hodinky a počas celej sezóny neprehrali trikrát v rade. Prakticky nezažili krízu. Po dvoch zápasoch v Nitre bol stav série 1:1 a Stavjaňa vtedy oznámil svoj úmysel odísť po sezóne. Čudoval som sa, že tak urobil práve v taký čas a keď ho Plandora odvolal, bolo to pre nás veľmi významné. Také veci tímu nemôžu pomôcť. Stratili svojho vodcu a to bola naša obrovská výhoda. Treba však uznať, že bojovali do posledného momentu. V rozhodujúcom šiestom zápase sme vyhrali 1:0 a Miro Lipovský zneškodnil 54 striel! Ohromne obetavý výkon tímu."
Finále malo nečakaných účastníkov. Žilina i Poprad mali premiérovú šancu na slovenský titul a obe strany tak mali úžasnú motiváciu. O titule pre "vlkov" napokon rozhodol až siedmy zápas.
"Poprad mal obrovskú silu. Vyradili 4:0 Trenčín i Košice a opierali sa o fantastickú formu Krotáka, Kopeckého, Faitha, Javína, či brankára Kožucha. Viacerí z nich zažili azda najsilnejšie sezóny kariér. Pred rozhodujúcim siedmim zápasom v Poprade domáci nepripúšťali prehru. Všetko bolo nachystané na oslavy. My sme to ale vyhrali lepším rozložením síl. Vo štvrtom útoku sme mali hráčov s majstrovskými skúsenosťami - Opatovského, Reháka a Verčíka. Tridsaťroční hráči prijali rolu členov štvrtej formácie, ktorú sme tam púšťali na pár minút. Pomáhali nám odľahčiť ostatných chalanov, zatiaľ čo Poprad hral na dve, tri päťky. Po prvej tretine sme prehrávali 0:1, v druhej sme skóre otočili a v tretej sme ich dorazili. Rozložením síl. Keď som v závere zápasu videl tváre Krotáka, či Škoviru, tak mali od únavy doslova vytlačené očká von. Boli preťažení a jednoducho to už nezvládli. My sme mali plno energie a boli sme vysmiati," zaspomínal si popradský rodák, ktorý mal výrazný podiel na tom, že jeho
materský klub predĺžil svoje čakanie na premiérový titul a to trvá do dnes. "Rodáci z toho určite neboli šťastní, veď k titulu boli naozaj blízko a ktovie, kedy k nemu budú tak blízko opäť. Vidíme totiž, čo sa tam momentálne deje. Na druhej strane, ja Poprad neodpisujem a tvrdím jedno - v omladenej extralige nebudú nutné veľké rozpočty, ale rozhodovať bude chytrosť a šikovnosť práce. S odborným vedením, náhľadom a priemerným rozpočtom možno bojovať o titul."
Návrat do Košíc
Po zisku zlata sa vrátil Šterbák do prostredia, ktoré poznal veľmi dobre. Do metropoly východu so sebou priniesol i osvedčeného asistenta Antona Tomka a Košičania vyhrali v sezóne 2006/07 základnú časť. V play-off však stroskotali v semifinále na Dukle Trenčín a bol z toho len bronz.
"Bola to krásna, aj keď pre nás neúspešná séria. Tak to ale v play-off chodí. Stáva sa, že mužstvo vychytí fazónu a Dukla ju vtedy mala. Fabuš, Melichárek, Pardavý - hrali naozaj výborne. Nedokázali sme zachytiť tlak v úvodoch zápasov na ich ľade a tak nás doslova prevalcovali. Vyhrali sme základnú časť, mali sme silný tím, ale v semifinále mal lepšiu športovú formu súper."
Počas spomínanej sezóny zažil i jeden negatívny moment na ľade rodného Popradu. V úvode februára sužovala "kamzíkov" rozsiahla maródka, no Košičania nesúhlasili s preložením stretnutia a to vyvolalo obrovskú nevôľu na strane HK. Domáci nastúpili pod Tatrami s juniorkou a vinu za "neochotu" Košičanov prisúdil moderátor zápasu práve trénerovi "oceliarov".
"Spomínam na to. Vtedy som bol veľmi smutný z toho, ako sa nechajú ľudia vyhecovať jedným moderátorom. Vyprovokoval obrovskú nenávisť celej haly voči mojej osobe. Som Popradčan a popradskí diváci vtedy skandovali negatívne veci voči mojej osobe. Bolo to bolestivé," povzdychol si skúsený tréner.
Z trénera metodik
Po svojom odchode zo striedačky HC Košice pôsobil ešte v Žiline a Liptovskom Mikuláši, v posledných rokoch pôsobí v pozícii hlavného metodika HC Košice pre mládež. A v tejto práci sa našiel natoľko, že už svoj návrat k stresujúcej práci trénera v seniorskom hokeji neplánuje.
"Nikdy nehovor nikdy a ja to vylúčiť nemôžem. Sám som si ale urobil analýzu a dospel som k názoru, že v poslednom čase sa mi v seniorskom hokeji nedarilo podľa vlastných predstáv. Neuspokojovalo ma to, čo sa dialo na tejto úrovni. Nacestoval som sa už dosť a chcel som ostať čo najbližšie k domovu. To sa mi zásluhou ponuky z HC Košice podarilo a táto práca ma veľmi napĺňa," konštatuje J. Šterbák. "Budem mať veľkú radosť z každého hráča, ktorého sa nám podarí vychovať a ktorý zažije úspešnú kariéru. V oblasti mládeže som na druhej strane videl obrovské nedostatky, na ktorých sa dá pracovať. Veľmi rád by som pomohol mladším trénerom, sledoval tréningové procesy novej generácie. Po troch rokoch tejto práce si myslím, že sa už k seniorskému hokeju nevrátim. Toto ma napĺňa a baví. Mládeži sa musíme venovať veľmi dôsledne a v mnohých oblastiach požiadať o podporu štát. Inak novú generáciu úspešných hráčov nevychováme.
V pozícii metodika HC Košice oslávil v predošlých sezónach niekoľko majstrovských titulov. Keďže ale nebol priamou súčasťou realizačných tímov, jeho meno pod nimi priamo podpísané nie je. On sám sa tým ale vôbec netrápi. "Nikdy nejde o mená. Vždy ide o kolektívnu prácu. V Košiciach sa snažíme pracovať odborne. Ja som 
metodikom, pán Mojmír Božík šéftrénerom pre mládež. Snažíme sa neustále komunikovať so všetkými mládežníckymi trénermi a posúvať mladých hokejistov napred. Či už je to v rámci tréningového procesu, alebo v rámci zápasov. Teší nás každý úspech a vôbec mi neprekáža, že pod ním nenesiem priamy podpis. Práve naopak - užívam si kolektívnu prácu a žiadne zásluhy si nepotrebujem privlastňovať."
Práca v oblasti mládeže je nekonečná, namáhavá a pritom pomerne nevďačná, mediálne ukrytá. Skrýva v sebe špecifiká a vyžaduje si zladenie odborných zdatností, skúseností a psychológie. Dnešní hráči vyrastajú v inom prostredí ako ich úspešní predchodcovia a to je nutné brať na zreteľ.
"Je logické, že mladá generácia je iná ako hráči, ktorí vyrastali pred dvadsiatimi rokmi," uvedomuje si odborník, ktorý zasvätil hokeju celý život. "Má sa totiž omnoho lepšie. Výrazne pokročila i technika a možnosti rozptýlenia. Aj títo chlapci sú výborní a nechcem ich žiadnym spôsobom zhadzovať, či podceňovať. Vyžadujú si ale veľký dozor a správne vedenie. Tieto veci im pomôžu realizovať vlastné sny. Kedysi sa trénovalo v klube a popritom na sebe chlapci pracovali vo svojom voľnom čase. Dnes je to iné. Po tréningoch im behajú po rozume iné veci. Športová aktivita v celej spoločnosti výrazne poklesla. Kedysi sme pobehovali po uliciach, športovali, teraz sedí mládež pri počítačoch. Deti nevedia poriadne behať, nedokážu zosúladiť koordináciu nôh, chýba im technika. A rodičom je to často jedno. Preto sa snažíme v rámci klubu zvýšiť objemy tréningov aj ich všestrannosť. Čo neurobíme v rámci tréningov, to si sám hráč nevynahradí."
Od direktívy k demokracii
Mladí hráči sú tvarovateľní, pribúdajúce skúsenosti ich formujú. Rovnakým procesom však prešiel i samotný Ján Šterbák. S odstupom času veľmi dobre vníma, že i on prešiel vlastným prerodom a počas svojej kariére dozrieval.
"V čase svojich začiatkov som bol ako 35-ročný mladý tréner veľmi dynamický a direktívny. Postupom rokov človek zreje a v posledných rokoch som sa zmenil na demokrata," pousmial sa 60-ročný tréner, ktorý nezažil len veľa krásneho, ale i chvíle neúspechu a strastí. Napriek tomu, že to myslel so svojimi zverencami dobre, neraz na nich musel zvýšiť hlas a v šatni lietali hromy-blesky. "Také chvíle boli a určite ich bolo mnoho. Niekedy sa ale hovorí, že najlepšou terapiou je terapia šok
om. Mnoho veľkých trénerských osobností sa nevyhlo skratovému konaniu a niekedy to nemusí uškodiť. Musí to byť pochopiteľne realizované rozumne a nemalo by to prerásť do chronickej cholerickosti. Viete ale ako to chodí - predovšetkým v seniorskom hokeji vládne obrovský stres a tlak na výsledky. Zo strany sponzorov, vedenia, miest, sponzorov. Pre vás ako trénera je podstatné, aby hráči pracovali stopercentne profesionálne. Ak sa to nedeje, tak vás to nabudí a dôjde i na tvrdšie reakcie. Bez disciplíny a seriózneho prístupu to v hokeji jednoducho nejde."
Hovorí sa, že trénerská práca patrí medzi najstresujúcejšie povolania. Na Slovensku to platí dvojnásobne. Tlak zo strany médií, manažmentov i fanúšikov. Nepodľahnúť mu nie je ľahké a doplatiť naň môžu i tí, ktorí si to nezaslúžia - tí najbližší. Darilo sa Jánovi Šterbákovi neprenášať stres zo štadióna domov?
"Snažil som sa o to. Brať si domov nervozitu zo štadióna, to by bolo veľmi zlé. To by si rodina nezaslúžila. Je ale pochopiteľné, že úspechy, či neúspechy najbližší nejakým spôsobom pocítia. Jednoducho stratíte náladu a podobne. Také veci je ale treba brať triezvo a rozumne. Stále je to len šport. Problémy z práce sa majú riešiť tam, kde vznikajú. V tejto súvislosti sa nepáči prístup niektorých mojich kolegov, ktorí sa snažia riešiť problémy skrz médiá. Prezentujú tam svoje pohľady a kritizujú všetko naokolo."
Apropos tréneri. Ktorý z nich ovplyvnil Jána Šterbáka najviac? "Veľmi som si vážil pána Horského. Bol to svojský tréner, ale obrovská hokejová osobnosť. Pôsobil uvoľnene, ničoho sa nebál, bol veľmi vzdelaný a to všetko mi imponovalo. Rovnako tak si spomínam i na pána Neveselého, ktorého som zažil v Dukle Jihlava i v béčku Československa. Tam som odohral asi sto stretnutí a spoločne sme prešli celý hokejový svet. Ten mi odovzdal veľmi veľa z hľadiska disciplíny. Jihlava predstavovala doslova vojenskú školu a vychovala obrovské množstvo kvalitných hráčov."
Fúzy nedal ani za svet
K imidžu Jána Šterbáka patria neodmysliteľne typické fúzy. Bez nich by ste ho už hádam ani nespoznali. Odkedy si ich vlastne pod nosom pestuje? "Fúzy ma zdobia od 26-tich rokov," pousmial sa popod fúz úspešný tréner a vzápätí pridal jednu zaprášenú historku. "Pamätám si na situáciu z košických čias, bolo to po návrate z vojny v 
Dukle Jihlava. Cestovali sme do zahraničia a v pase som mal fotku bez fúzov. Mierili sme na sústredenie do Chorvátska a chceli, aby som si ich oholil. Povedal som - ani za svet, to radšej pôjdem domov a zaplatím pokutu! Neoholím sa! Odvtedy som fúzy neoholil a patria ku mne."
Holúbky mu už nehrkútajú
Na všetkých svojich pôsobiskách vyžadoval vždy v prvom rade jednu vec - disciplínu. Doma mal pritom holubník. Možno o tom neviete, no práve domček na vysokej nôžke bol dlhé roky jednou z veľkých lások Jána Šterbáka.
"Od malička som mal blízko k poštovým holubom. Roky som sa im venoval, no pred dvomi rokmi prišlo nešťastie v podobe zosunu svahu pri dome. Na odstránení škôd som pracoval celé leto, no mrzelo ma to hlavne preto, že som prišiel o krásny holubník. Teraz sa už teda holúbkom nevenujem, ale prírodu naďalej zbožňujem a veľmi rád sa prechádzam po lesoch," priblížil jubilant svoje nehokejové záľuby.
Bodka na záver
"Nič by som nemenil. Človeka formujú dobré i zlé skúsenosti. Teraz je už možno ľahko povedať, čo sa dalo kedysi urobiť inak, k športu ale patria nielen krásne, ale i smutnejšie chvíle. Všetko bolo tak, ako malo byť."
