Peter Mikula: Zaviazali sme náš klub k obhajobe
Autor:
Huste.tv
| Zdroj: HKM / Branislav Šníder, foto: autor
Pán Mikula, od 15. apríla, keď vo Zvolene vypukol obrovský gejzír radosti prešiel určitý čas. Dostal sa už váš život do bežných koľají?
„Po dosiahnutí úspechu boli následné chvíle veľmi pekné. Keď som sa pohyboval po meste, alebo v obchodoch a známi i neznámi prejavovali srdečnú vďaku nielen mne, ale celému kolektívu a klubu, ktorý v tejto sezóne vykonal veľa pozitívneho. Myslím si, že bolo načase po dvanástich rokoch obdobia majstrovských suchôt urobiť niečo veľké. Boli medzi tým nejaké striebra a bronzy, bolo to však za iných ekonomických i hráčskych podmienok. Práve preto kvituje široká zvolenská spoločnosť fakt, že titul sme teraz získali s veľkým množstvom domácich odchovancov, ktorí hrali so srdcom. To ľudia videli a preto to oceňujú. Ale nielen oni, ja tiež. Od začiatku sme vedeli, že nebudeme na vrchole ekonomického blaha, napriek tomu sme všetci od mája vstupovali do začiatku sezóny s odhodlaním. V tom mužstve bolo už od začiatku cítiť, že chce dosiahnuť maximum. Nakoniec sa nám to aj podarilo s bonusom prvenstva aj v základnej časti. V konečnom dôsledku je to zadosťučinenie celému mestu, ktoré vkladá do toho veľa energie. Šťastné oči ľudí však potvrdzujú, že to stálo za to.“
Spomínali ste, že od začiatku išlo mužstvo za najvyššou métou. Dalo sa o prvenstve hovoriť už vtedy?
„Pravdaže. Aj hráči, ktorí sa do materského klubu vrátili prišli s tým, že nič iné ako titul nechcú. Podkonický, Šimko, Chovan, posledným bol Laco Čierny. Kamil Brabenec predĺžil o rok zmluvu, lebo vedel, že sa tvorí niečo, čo môže priniesť úspech. Nikdy som sa s ním otvorene nebavil o umiestnení, medailách, tá komunikácia prebiehala skôr v duchu. Pohybujem sa v hokeji nejaký ten rok, poznal som extraligu, ktorú som posledné roky sledoval. Počítal som s tým, že by sa nejaký úspech dal urobiť. Manažment klubu v máji, keď sa to dávalo dokopy a prebiehali rokovania, nikdy nerozprával o umiestnení, bolo však cítiť, že sa rodí niečo mimoriadne. Viselo to vo vzduchu.“
Základ sa začal rodiť práve pred rokom. Po odchode Slovana do KHL v mnohých kluboch váhali čo bude, či sa vôbec začne hrať a kedy. Vy ste však v tom čase už naplno trénovali...
„Letná príprava je pre hokejistu veľmi dôležitá a určite to bolo podstatná pre výhru v základnej časti. Nielen, že sme získali dominantné postavenie a bodovo sme všetkým odskočili, ale bola to aj dôležitá otázka psychiky. Nebude to nič nové keď poviem, že všetko toto sa ovíja od dobrej fyzickej pripravenosti. Keď vidíte na hráčoch vieru a vôľu chcieť vyhrať, musíte vynaložiť všetky sily na to, aby ste ich dobre pripravili. Podľa zloženia kolektívu a možností je tomu potrebné všetko prispôsobiť tak, aby sa z daného obdobia vyťažilo čo najviac. Snažili sme sa, aby chlapci vydržali na patričnej úrovni do Vianoc a potom sme batérie dobíjali počas reprezentačných prestávok.“
Ako z letnej prípravy, ťažili ste v ďalšej časti základnej časti aj z výborného úvodu. Dvanásť zápasov bez prehry sezónu ideálne rozbehlo.
„Mal som k dispozícii nejaký základ hráčov. Podarilo sa to poskladať a trafiť do systému. Dlho bol dobrý aj zdravotný stav hráčov a v neposlednom rade nám boli naklonené hviezdy. Zbierali sme bod za bodom.“
Vašou veľkou výhodou určite bola znalosť „materiálu“ s ktorým pracujete. V kádri bola polovica Zvolenčanov a o tých viete všetko...
„O tom niet pochýb. Tu sa však musím vrátiť dozadu v horizonte troch až piatich rokov. S juniorkou sme hrávali o špicu a pravidelne sme sa v play-off stretávali s Trenčínom a Košicami. Boli sme dvakrát vo finále, boli sme tretí a už tam boli náznaky, že ak sa najlepší z týchto hráčov zídu v „áčku“, mohli by títo zvolenskí odchovanci aj v mladom veku hrať dôstojnú rolu dosiahnuť úspechy. Dobrý bol ročník okolo Ťavodu, Zošiaka, bol tam Peter Zuzin a dnes môžeme vidieť, ako títo hráči v extralige pracujú.“
Bez ohľadu na to, aby sme v tejto chvíli vedeli, či pri mužstve budete pokračovať – o úspešných hráčov je zvýšený záujem, nebojíte sa, že sa úspešný kolektív rozpadne?
„Predpokladám, že v kádri dôjde k určitej selekcii, pretože tí chlapci sa ziskom titulu zviditeľnili a môže o nich byť väčší záujem. Tomu sa nedá zabrániť. Na druhej strane, zaviazali sme náš klub k obhajobe zlata a nie je mysliteľné, aby sa mužstvo totálne rozbilo. Každým rokom robiť stavbárske práce nie je možné, pre dosiahnutie úspechu treba koncepčnosť. Preto zodpovední za zloženie tímu musia zvážiť, aké ciele si v novej sezóne postavia, s akými hráčmi ich budú chcieť dosiahnuť a aké majú možnosti.“
Celkom bezproblémovo ste vyhrali základnú časť a napokon celý ročník. Zažili ste aj ťažké chvíle?
„Bolo to obdobie Vianoc, keď sa na nás zosypali zranenia. Začalo to nevýraznou zlomeninou ruky Miša Juraška, postihlo to aj Tomáša Škvaridla. Pred nimi bol vyradený Patrik Huňady aj Roman Ihnaťo. Ihnaťo absolvoval operáciu krížneho väzu ešte v minulej sezóne a mrzí ma, že sa nedostal do pozície, aby zvládal tréningovú, nie to ešte zápasovú záťaž. Nasledovali zlomeniny nôh Jana Ťavodu a Maťa Síkelu, zápästie Lubora Pokoviča a problémy Martina Výborného. Tá symbióza a os tímu sa narušila, museli zaskočiť mladí hráči, u ktorých som nemal stopercentnú istotu. Navyše som nevedel, čo môžem očakávať od Ľubora Zuzina, ktorý už v hokejovo zrelom veku hral po piatich rokoch po ťažkom zranení prvú extraligovú sezónu. Toto obdobie narušilo celkovú pohodu a sčasti sa to odrazilo aj na výsledkoch. K zdravotnému stavu sa pridalo aj nezdravé sebavedomie mužstva, ktoré som musel okresávať. Vyše dvadsaťbodový náskok priniesol do kabíny bezstarostnosť a určitú stratu koncentrácie. V novom roku sa kolektív ale znova začal dávať dokopy a ukočírovali sme to mužstvo k úspechu.“
O celkovej pohode počas sezóny svedčí aj fakt, že „vrchnosť“ musela zasiahnuť len raz – pred siedmym semifinálovým zápasom s Piešťanmi...
„Bol to dohovor z pohľadu ľudí sediacich na tribúne. Pán Mráz je funkcionársky zdatný a vie vystihnúť tú pravú chvíľu, kedy pred mužstvo predstúpiť a vysvetliť mu, že nielen zo strany trénerov a najbližšieho okolia je o mužstvo záujem. Spolu s pánom Kankom a pánom Čankym zohrali pri postupe do finále dôležitú úlohu. K semifinále ale musím dodať, že tie Piešťany nám celú sezónu vyložene nesedeli. Z hľadiska vôle, nasadenia, či herného prejavu im vždy išla proti nám karta. To isté by dnes mohli povedať o nás Košičania - akokoľvek sa snažili, vždy prehrali.“
Aj zásluhou Mareka Šimka. Brankár snov každého trénera – nepokazil jediný zápas, mužstvo výrazne podržal. Čo by sa dalo povedať k hre mužstva a ďalším jednotlivcom majstrovského tímu?
„Všetko sa odvíja od obrany, na to sa pri skladaní mužstva musí prihliadať. Pod dobrou obranou sa rozumie dobrý brankár, dobrí obrancovia a dobrý obranný herný systém celého mužstva. O zápase rozhoduje brankár a obrancovia, útok sa k tomu pridáva. Od začiatku prípravy sme toto všetko mali zoštylizované veľmi dobre, obrana sadla, napriek tomu som ešte v októbri – novembri požadoval doplnenie mužstva o určitý typ hráča. Osud chcel, že namiesto príchodu jedného nám traja obrancovia odišli a zostalo to na dobrom brankárovi a na efektívnom útoku. Tam sme trochu pocítili, že zranenie Miša Chovana zapríčinilo zníženú efektivitu druhého útoku. Celkový systém mužstva už nebol taký elastický, navyše súperi nás už začali čítať a dokázali sa na nás lepšie pripraviť. Z niektorých strán som vtedy počul, že je treba zmeniť štýl. Takáto vec sa ľahko povie, ale v priebehu sezóny je to veľmi ťažké, navyše prišli do mužstva noví hráči, ktorých sme museli zabudovať. Marek Šimko podával nadštandardné výkony, dodnes ale nechápem rozhodnutie Lukáša Škrečka odísť do Trenčína. Obidvaja vytvárali dôležitú kompaktnú psychologickú dvojicu a som presvedčený, že by to fungovalo po celú sezónu. Obrana dostala zabrať. Po vypadnutí viacerých bekov zohral na konci základnej časti a v play-off výraznú rolu Laco Čierny. Do zadných radov priniesol v tom rozháranom období impozantným spôsobom pokoj a so Šimkom boli dominantnými postavami defenzívy. Samozrejme, svoju prácu si odviedli všetci, nebudem ku všetkým konkrétny, no chcel by som ešte vyzdvihnúť Miša Juraška. Vždy, keď sa ma novinári pýtajú na účasť Zvolenčanov v reprezentácii, pomyslím si na neho. Škoda toho decembra, keď musel stáť pre zlomeninu, pravdepodobne by sa mu ušla pozvánka na Nemecký pohár a mohol sa ukázať. Pre mňa to bol z hľadiska celkového herného prejavu najlepší obranca celej extraligy. V útokoch sa všetko točilo okolo Kamila Brabenca, Miša Chovana a Juríkovcov. Fungovalo to celú sezónu. Mali sme pevne postavené dvojičky Brabenec – Podkonický, Lukáš Jurík – Chovan, ktoré si rozumeli a boli aj produktívne, veľkú úlohu najmä v defenzívnych činnostiach zohral Milan Jurík. Ten mal však trochu smolu v tom, že bola dosť veľká migrácia hráčov okolo neho, nakoniec sa tam presadil Jaro Kalla, ktorý priniesol niečo, čo sme dovtedy nemali. Títo hráči tvorili os, ktorá s podporov všetkých fungovala, preto sa aj dostavil úspech.“
V tejto chvíli ste bez kontraktu, ale počítate s tým, že vám po klubovom úspechu „hrozí“ na národnej úrovni titul tréner roka?
„Nezaoberám sa tým a na týchto veciach si nezakladám. Ja som len robil a budem robiť svoju robotu aj naďalej najlepšie, ako viem. Určite by to bolo pekné zadosťučinenie a potešilo by. Keď sa tak stane, bude to krásne, keď to nebude, svet pôjde ďalej.“
Akú perspektívu má liga, ktorú ste nedávno vyhrali? Spomína sa účasť mužstiev zo zahraničia.
„Liga bude mať takú úroveň a perspektívu, s akou budeme k nej pristupovať. V prvom radi si musíme pomôcť my sami. Zahraničné mužstvá v našej extralige? To je pomoc iným štátom, ak nie len dokonca určitým klubom. Poľský, či maďarský tím by si nakúpil tri štvrtiny mužstva v Amerike. Akú by títo hráči mali úroveň a ako by takéto mužstvá zapadli do našej súťaže? Dosť sa pozeráme do minulosti, dôležitá je však prítomnosť a hlavne budúcnosť. Nemôžeme už len plakať, že Slovan odišiel. Jednoducho sa pobral svojou cestou. Ostatní ideme len položiť ruky do lona a nariekať? Toto slovenské zmýšľanie ma hnevá. Najprv sa musí všetko rozsypať, aby sme sa spamätali a začali robiť. Po každom úspechu chceme začínať odznova. Bol by som rád, keby sme sa tomu aspoň vo Zvolene vyhli a pokračovali ďalej tam, kde sme nedávno skončili. Kde je napísané, že na ďalší titul musíme čakať desať rokov? Prečo by ho Zvolen nemohol mať aj o rok? Musíme tomu však dať hlavu aj pätu. Divák nebude chodiť na štadión, keď sa hráči budú len voziť a nebudú vládať za pukom korčuľovať šesťdesiat minút. Že v kluboch hrajú väčšinou mladí? Tak potom majme trpezlivosť. Najviac sa bojím, aby sme nedopadli ako Bielorusi. Nedokázali zužitkovať tie základy ruskej školy a povypadávali takmer vo všetkých kategóriách z kade sa dalo. Boli tam peniaze, no na niektoré veci sa zabudlo. U nás mi chýba výraznejšia podpora štátu, no extraliga nezanikne, bude fungovať stále. Na akej úrovni, to je na nás – funkcionároch, tréneroch, hráčoch.“
Možno už dnes padne definitíva v otázke obsadenia trénerského postu v HKM Zvolen v novej sezóne. Popoludní sa stretnú akcionári, ktorí môžu, ale nemusia potvrdiť Petra Mikulu vo funkcii hlavného trénera.
