V extralige sa zastavil na čísle 867, Vladimír Nemec vymenil hokej za nehnuteľnosti
Autor:
Huste.tv
| Zdroj: Marián Vychovalý
Vo svojej kariére odohral trenčiansky rodák 867 extraligových zápasov v dresoch Dukly, Martina, Liptovského Mikuláša, Nitry, Dubnice, Slovana, Žiliny a Piešťan. Najviac pochopiteľne v drese materského klubu, celkovo nastúpil v žlto-červenom na 451 stretnutí, v ktorých strelil 88 gólov a pridal 136 asistencií. Viac ako on odohrali v Dukle iba Ján Pardavý (606), Tibor Melichárek (590), Ľubomír Sekeráš (537), Stanislav Medřík (480) a Jaroslav Kóňa (460). Tri roky pôsobil aj v zámorí v tímoch Idaho Steelheads (WCHL) a Johnstone Chiefs (ECHL). Reprezentoval Slovensko na MS 20 v rokoch 1998 a 1999.
***
Kedy vo vás dozrelo rozhodnutie ukončiť kariéru?
„Korčule som definitívne zavesil na klinec, s touto myšlienkou som začal koketovať už skôr, utvrdili ma v tom aj tie zranenia počas sezóny. S výnimkou kolena som v kariére väčšie zranenia nemal, tento rok som neobvykle takmer dva mesiace pauzoval, najprv s jednou rukou, potom s druhou. Už som bol nalomený, že už zrejme bude ten čas, končila mi aj zmluva. Jedine ak by Dukla mala záujem na ďaľšiu spoluprácu, tak by som o tom rozmýšľal, tu ale bola nastavená iná filozofia, takže keď mi povedali, že to chcú omladiť, zobral som to úplne v pohode, to ma presvedčilo, že treba končiť a venovať sa druhým veciam.“
Niekto pri hokeji ostane, či už v pozícii trénera, alebo funkcionára. Vás to nelákalo?
„Ja som sa rozhodol, že pri hokeji neostanem, chcem úplne presedlať. Dorábam si vysokú školu, som vo štvrtom ročníku štúdia personálneho manažmentu, popri hokeji som sa už začal venovať realitám a tomu sa chcem teraz venovať naplno. Posledný mesiac či dva to už aj naplno robím, uberať sa teda budem týmto smerom.“
Čo z hokeja sa dá využiť v tomto novom zamestnaní?
„Určite taký tímový duch. Ono to síce zvonku vyzerá, že každý v tejto branži kope sám za seba, ale v skutočnosti sa jedná o tímovú prácu, veľakrát sa s kolegami podporíme navzájom, dohodneme nejaké veci pre toho druhého. Druhým aspektom sú kontakty, za tie roky pri hokeji som stretol veľa ľudí a s nikým nemám taký kríž, aby sme sa nevedeli porozprávať, takže aj tie kontakty sú dôležité.“
Čo vás pri adaptácii na novú prácu prekvapilo?
„Zistil som, ako dokážu v našej firme inovatívne pracovať. Vidím, ako povyšujú klasický obchod s nehnuteľnosťami na iné dimenzie. Či už od vnútorných školení, psychológie, učíme sa ako odhadnúť klientov, ako sa s nimi rozprávať. Pripravujú poradcov na všetky procedúry, dávajú to do nás formou nejakého drilu, nám to už niekedy príde, že je to zbytočné, ale keď to človek robí v praxi, zistí opak. Zamestnanec u nás už nie je motivovaný len finančne, ale je to aj o vnútornej klíme, o rôznych benefitoch, o sociálnom cítení. Neberie sa to u nás len ako holý predaj nehnuteľnosti, ale ako práca s klientami, učíme sa komunikovať, argumentovať. Naše procesy prinášajú úspech, podstatne rýchlejšie ako v klasickom spôsobe, Vidím to aj na klientoch. Teraz som sprostredkoval kúpu klientom zo Švédska a oni sú zrazu z toho hotoví, mysleli si, že to bude nejaký holý prístup, ale zrazu vidia, že sa to dá robiť aj inak. Preto hoci som aj mal nejaké ponuky odísť ku konkurencii, nemám na to dôvod, lebo tu u nás je dobrá partia, nezávidíme si, máme spoločné akcie na budovanie kolektívu, žije to tu. Neviem si predstaviť robiť nejakú prácu bez emócii, tu sú však prítomné, preto ma to napĺňa.“
V hokeji ste dosiahli nejaké úspechy, na ktoré budete najradšej spomínať?
„Môj prvý úspech bol v zámorí, v ECHL, keď sme hrali vo finále, prehrali sme síce v siedmom zápase, ale vtedy som bol ešte veľmi mladučký. Väčšinu kariéry som strávil v slovenskej extralige, z nej budem najradšej spomínať na trenčianske časy trénera Stavjaňu, boli sme strieborní, vtedy tu všetko bolo tak, ako by malo, bola dobrá partia, výsledky, všetko malo hlavu a pätu. To boli možno najlepšie dva roky v kariére.“
Antonín Stavjaňa v uplynulej sezóne konečne dosiahol na zlato, k titulu majstra doviedol Nitru. Sledovali ste finále, držali mu palce?
„Pozeral som veľmi málo, ja som mu to prial, lebo sa dlho osobne poznáme, zvykneme si zatelefonovať po sezóne, podľa mňa si to konečne zaslúžil, bolo to pre neho také zadosťučinenie, teraz bude bojovať v Česku o extraligu, bodaj by sa mu aj tam podarili nejaké úspechy.“
Majstrom je teda Nitra, kde ste tiež nejaký čas odohrali. Dá sa povedať, že aj nitrianske publiku, si titul zaslúžilo?
„To je kapitola sama o sebe. Ja som tam hrával v čase, kedy sa postúpilo do ligy, už vtedy bolo vidieť, že fanúšik tam hokejom žije. Už v tom čase chodievalo na zápasy veľa ľudí, teraz hrali na úplne iných priečkach. Aj pre divákov sa teda nemohlo stať nič lepšie, ako že vyhrali konečne ten titul. Aj pre nich to bol darček za tie roky podpory.“
Roky ubiehajú, koľkí hráči z vášho ročníka ešte hrajú aktívne?
„Samozrejme Marián Hossa, on je úplne iný level, ten ešte myslím dlho aj hrať bude. Myslím, že ešte Vlado Hiadlovský mladší chytá vo Francúzsku. Ešte chytával aj Miro Hála v prvej lige.“
Vyrastali ste spolu s Mariánom Hossom. Čím to je, že sa dostal na takú úroveň?
„On bol o level vyššie od nás už u detí. V tom veku je ten rozdiel ešte markantnejší. On vedel také veci, ako sme my robili možno o dva roky. Napredoval, odrazil sa do sveta, tam sa stále zlepšoval a stal sa z neho komplexnejší hráč. V mladosti bol klasický strelec, vedel famózne zakončovať. Teraz si ho cenia aj kvôli tomu, že je komplexný. Vie dobre brániť, rozohrať, zraziť sa, takých hráčov je minimum. My v týchto podmienkach sme sa zasekli na určitom bode, u neho sa mi zdalo, ako keby ešte stále niečo zlepšoval. My sa poznáme veľmi dobre, navštevujeme sa, klobúk dole, aký je on človek, to často nevidieť. Pokorný, normálny chalan.“
(školská fotografia, v hornom rade tretí Marián Hossa, šiesty Vladimír Nemec)
Skončili nám aj MS v hokeji, bol čas na ich sledovanie?
„Pomenej, keďže zápasy bývali aj v skorších hodinách, momentálne fungujem tak, že ráno pomôžem odviezť deti, idem do práce, táto robota je taká, že sa snažím prispôsobiť klientom, nie všetci môžu v pracovnej dobe, takže niekedy sa veci riešia podvečer, alebo cez víkendy. Keď som mal trochu času, tak som si pozrel, ale celý hokej som nevidel asi ani jeden, takže aj moje hodnotenie hokeja by ťažko bolo objektívne.“
Z pohľadu skúseného hokejistu, kde momentálne tlačí topánka slovenský hokej, aby bol konkurencieschopnejší?
„Neviem, či to nie sú zbytočné žabo-myšie vojny ľudí hore, potom sa aj hráči prikláňajú na jednu či druhú stranu, čo nemá dobrý vplyv na dianie v slovenskom hokeji. Pokiaľ by všetci boli naklonení jednej filozofii a ťahali za jeden povraz, možno by sa aj viac hráčov pridalo k reprezentácii, takže by bolo možné vyberať aj z lepších a tak aj konečný výber by mohol byť kvalitnejší. Je to všetko o vzťahoch.“
Keď ste začínali, tréneri spomínajú, že v tom čase vyberali do hokejovej triedy zo 60 hráčov v prípravke. Teraz sú počty oveľa nižšie.
„To je druhá vec, je oveľa menší prirodzený výber. My sme mohli ísť dvadsiati šiesti do hokejovej triedy a do posledných chvíľ bola bitka o miesta. Dnes majú problém možno naplniť ten stav. Dnes je hokej finančne náročný pre rodičov, my sme toto nezažili. Vtedy tu boli pozostatky starého režimu, my sme mali k dispozícii kompletný výstroj, rodičia nám možno kupovali helmu alebo korčule. Nešvárom tejto doby je aj klientelizmus, ktorý tu tiež funguje. Možno preto nedostávajú šancu niekedy aj tí, čo na to majú. Je to škoda.“
Ako malí ste hrávali s drevenými hokejkami, takému Jozefovi Stumpelovi to ostalo dodnes. Potrebujú mladí chlapci drahé kompozitové hokejky?
„Dnes je možno ten problém, že sa tie lacné už ani nedajú zohnať v obchodoch. Aj doba išla v hokejovom výstroji veľmi dopredu. Ako malý som dostal korčule botasky, to som bol veľmi šťastný, keď sme ich zohnali. Ja som mal dvoch starších bratov a niekedy fungovala postupka a dostal som veci po nich. Dnes sú možno aj tí rodičia takí, že chcú, aby deti mali všetko, ale neviem, či je to naozaj treba. Nie je to o tom, že najlepší je ten, kto má najlepšiu výstroj. Je tu aj taký generačný problém. Moje deti sú dobré, radosť na nich pozerať, ale niekedy vidieť ten vplyv spoločnosti, takisto zabúdajú niekedy na normálne hodnoty. Je vidieť, že doba na nich vplýva neskutočne. Deti už teraz nosia mobily, takže aj doma o tom počúvame stále, povedal som však, že len cez moju mŕtvolu. Dcéra Ninka má len jeden s rozbitým displejom po mne, aby si niekedy mohla nejakú fotku urobiť, ale žiadna sim-karta. Na to má čas.“
Starší hráči zvyknú tvrdiť, že sa aj trénovalo inak. Hokejku a puk ste vraj videli až po niekoľkých mesiacoch poctivého tréningu korčuľovania.
„ To je otázka na trénerov, neviem, aké sú teraz tréningové plány. Pamätám si zo začiatkov trénerov Bakoša, Opatovského či Mikušíka, to boli také sekery na korčuľovanie, pri nich sme prekladali okolo kruhov donekonečna. Samozrejme potom to bolo vo finále pre nás perfektné. Vedeli sme zrejme lepšie korčuľovať v tej dobe, ako deti teraz. Na druhej strane, tá mladšia generácia je teraz oveľa zručnejšia v hre s hokejkou. Videl som chvíľu Fínov, mladí chalani lietali s pukom akoby prilepeným na čepeli, čo je zrejme aj nejakou dobre nastavenou filozofiou už od detí. To je zrejme to, čo dnes chýba na Slovensku. Zabudnúť na hádky a od najmenších to cepovať v jednom štýle.“
Ste presvedčený, že Lintner, Handzuš a ostatní by vedeli dať to do poriadku?
„To sú len mená, ktoré by stáli na špici. Tam ide o to, ktorých ľudí potom poveria tou mravenčou prácou. Oni nebudú chodiť trénovať tie malé deti. Tam musia byť ľudia, stotožnení s ich filozofiou.“
(so striebornou medailou v roku 2007)
Ako vám nové povolanie zmenilo život a návyky?
„Bol som zvyknutý na iný režím. Tréningy, zápasy, predzápasový oddych, cestovanie, neskoré príchody domov. Teraz už nechodievam neskoro domov, na druhej strane, často odídem z domu skoro ráno, aby som zaviezol do školy Ninku alebo Lucasa do škôlky, prídem domov niekedy až večer o ôsmej domov. Nie vždy pracujem celý deň, keď nemám naplánované stretnutia, dám nejaký obed alebo kávu s niekým, aby som opäť získal nejaké kontakty a nové informácie. Celkovo to ale nie je nejaká veľká zmena, nenariekam, že by som zrazu musel chodiť do práce, bol som už na to psychicky pripravený. Prakticky počas celej kariéry som mal popri hokeji ďaľšie aktivity a snažil sa venovať aj iným veciam.“
Z toho pohľadu možno aj vaša rada mladým hokejistom, aby mysleli na to, čo bude po skončení kariéry?
„Určite. Ja som si otvoril prvú firmu s nebohým bratom ešte pred 11 rokmi. Zistil som, že to ide, robiť veci súbežne. Gro bolo venované hokeju, ale popri tom, ostávalo stále veľa času, aby sa robili aj iné veci. Nehovorím, že som tak zarábal nejaké veľké peniaze, ale bolo to o ľuďoch, o kontaktoch, človek videl, ako fungujú veci aj mimo hokeja. Čím skôr si každý niečo nájde, tak sa mu to vždy môže zísť. Dnes tie platy v najvyššej súťaži nie sú také, aby si chalani mohli povedať, že keď skončia kariéru, môžu sedieť doma. To v žiadnom prípade. Druhá vec je aj škola. Na Slovensku zatiaľ nefunguje univerzitný šport na takej úrovni, ako v Amerike, hoci teraz už funguje aj univerzitná liga, snaží sa presadiť. V USA mladý chalan do tých 23 rokov môže hrať plnohodnotne hokej na škole, kde dostane aj výborné vzdelanie, univerzitný hokej je na takej úrovni, že tí najlepší potom majú šancu hrať aj profi-hokej. Dá sa to. U nás si pamätám dobu, kedy nás tréner postavil pred voľbu – buď chcete hrať hokej, alebo študovať. Ja som teda hral hokej a vysokú školu som si začal robiť externe až keď som mal 33 rokov. Možno som to mohol mať dávno za sebou. Ale letí to ako voda.“
O chvíľu sa začne opäť hokejový kolotoč, kamaráti budú v príprave na novú sezónu, nebude vás to lákať opäť na ľad?
„Ťahať ma to možno bude, ale už mám ponuky skôr z takých hobby-partičiek, aby som to s nimi skúsil. Momentálne sa mi ale asi nechce. Za dva mesiace po skončení sezóny som si bol niekoľkokrát zahrať futbal, teraz som začal behávať ráno so susedom, aby sme naštartovali deň, žiadne veľké športovanie.“
Na Duklu ale zrejme nezanevriete, bude vás vidno na tribúne počas zápasov?
„Jasné, malý má veľmi rád hokej, doma stále hráme, žije tým, aj keď má len tri roky. Vykrikuje, povzbudzuje, hráva doma na bubnoch a kričí: Dukla, Dukla. Určite s ním na zimák pôjdeme. Dcéra skoro plakala, keď som jej povedal, že končím, deti to zatiaľ príliš nechápu.“
V Dukle ste zažili viacero období, v čom sa klub vyvíja, čo by sa malo zlepšiť?
„Zrejme by to vyzeralo úplne inak, keby aj financovanie športu na Slovensku bolo lepšie. Je mi jasné, že sa vedenie klubu snaží robiť maximum, dať do toho aj nové prvky, ktoré v športe nesmú chýbať. Väčšia dôležitosť sa prikladá aj marketingu či promo-akciám, čo v minulosti nebolo vôbec. Celkovo na Slovensku v športe chýbajú peniaze, aby to bolo na vyššej úrovni. Základná filozofia je v Dukle dobrá, možno chýba taká dlhoročná koncepcia. Povedzme si otvorene, každý rok sa veľmi mení zostava tímu. Nie je to tak, že by ostalo 15 hráčov a prišlo 5 nových. Aj tréner by mal mať dlhoročnejší kontrakt. Toto by mohlo priniesť úspech. Pozrime sa na Nitru, hoci tam do zákulisia až tak nevidím, tréner tam však bol aj so základom tímu niekoľko rokov a nakoniec sa aj vďaka dobrému posilneniu prebojovali na najvyššiu priečku. Nemusíme možno chodiť ani tak ďaleko, stačí sa pozrieť na futbalový AS Trenčín. Tú filozofiu tam priniesli Holanďania, tu však ľudia podľa nej pracovali viacero rokov a teraz dva roky po sebe získali obrovské úspechy. Tadeto vedie cesta.“
Tak futbalisti, ako aj hokejisti, hrávajú na štadiónoch, ktoré sú už na hrane, je aj stav štadióna limitujúcim faktorom?
„Štadióny sú kapitola sama o sebe. Na Slovensku tie peniaze chýbajú, ľudia, ktorí aj majú veľké obnosy peňazí, necítia takú potrebu, aby to urobili na svoje tričko. Pekné arény by určite prilákali viac ľudí. Chodili by tam s väčšou radosťou, tak ako do divadla, alebo do kina. Trochu sa síce obávam, ako by si to fanúšikovia vážili, za morom, kde som to mal možnosť tri roky sledovať, bola tá fanúšikovská kultúra úplne iná. Oni sa chodili na štadión zabaviť, tu mi to príde, ako keby sa mnohí prišli na ten zápas len vykričať a ventilovať svoje emócie. Každý má samozrejme na to právo, ale malo by to byť v rámci nejakej kultúry.“
Boli aj také momenty, keď vás reakcie fanúšikov nahnevali?
„Áno. Hnev fanúšikov niekedy bol oprávnený, niekedy nie. Keď to bolo oprávnené, neostávalo nič iné, ako dať hlavu dole a predýchať to. Veľakrát však fanúšikovia nehodnotia veci objektívne, potom má človek z toho nervy, ale nejakými odvetnými reakciami by sa nič nevyriešilo, skôr uškodilo. Ľudí treba brať takých, akí sú.“
Časť kariéry ste odohrali v bratislavskom Slovane, čo fanúšikovia Dukly neniesli najlepšie. Ako to vníma hráč, že ide k hlavnému rivalovi?
„Pre mňa to vtedy bola najmä výzva, Slovan má úplne iné podmienky a finančné zázemie. Navyše tam vtedy bol tréner Stavjaňa, ktorý si ma vyžiadal, presne vedel, na akú robotu. Nám vtedy v Trenčíne skončili zmluvy, takže som to privítal. To, že niektorým ľuďom to vadilo a chvíľu ma tu nazývali papagájom, som bral s nadhľadom, aj oni to nakoniec predýchali. Ja som to vždy prirovnával k takej situácii, že každý môže dostať aj vo svojej práci ponuku ísť robiť pre konkurenciu za lepších podmienok, tak je ťažké si predstaviť, že by sa búchal do hrude a z hrdosti odmietal ísť za lepším. Kariéra športovca je v tomto špecifická, nemôže sa usadiť na jednom mieste a tam hrať neustále, takých prípadov je minimum. Sme takí kočovníci a ideme za podmienkami, ktoré uznáme za najvýhodnejšie. Takže tú etapu tiež neľutujem.“
Slovan sa neskôr rozhodol pre odchod do KHL, ako to vnímate z hľadiska prínosu pre slovenský hokej, respektíve straty pre najvyššiu súťaž?
„Pokiaľ z trhu odíde silný hráč, ktorý dlhé roky hral o špicu, tak je jasné, že zvyšok tímov to pocíti. Prišiel zrejme aj odliv peňazí z celej ligy. Slovan využil tú možnosť, keby mal hociktorý iný slovenský tím také zázemie, financie a príležitosť, zrejme by urobil to isté. Stále sa tu hovorí o nejakom spoločnom formáte česko-slovenskej ligy, kde sa spomína aj Trenčín. Čo by potom hovorili tí ostatní, ktorí by sa tam nedostali? V našich pomeroch to bolo prvýkrát, takže to bolo netradičné. Potom však už aj Nové Zámky hrali maďarskú ligu, Piešťany chceli hrať EBEL ligu, tá globalizácia sa prejavuje vo všetkom.“
Zrejme lepšie ako bežný človek sledujete, ako sa mení Trenčín. Mení sa k lepšiemu?
„Aby to bolo úplne k lepšiemu, musela by sa tá výstavba, ktorá tu prebieha, zladiť s infraštruktúrou. Vidíme to však všetci, sú problémy s parkovaním, zavrú tu jedno priecestie a odstavia jednu celú lokalitu. To je však generačný problém, všetky komunikácie tu boli naplánované desiatky rokov dozadu, niktor nerátal s tým, že sa sídliská budú tak zväčšovať, cesty potom musia uniesť niekoľkokrát väčší nápor, než na aký boli dimenzované. Trenčín sa mení, aj do šírky, zaberajú sa ďaľšie plochy, vznikajú nové lokality. Uvidíme, kedy sa konečne skončí rekonštrukcia železnice, na to by mala byť nadviazaná nejaká reorganizácia dopravy v centre , uvidíme čo to prinesie.“
Pre hokejistu sú métami víťazstvá, medaily, trofeje. Čo je métou a ukazovateľom úspechu pre realitného poradcu?
„Moje ciele sú rozložené na viac častí. Chcem tú prácu robiť tak, ako sa má. Bez nejakých nekalých praktík, vychádzať klientom v ústrety, aby bola spokojnosť na ich strane. Aby aj oni zistili, že ten biznis môže ísť v istých hraniciach, môže sa všetko robiť kóšer. Na základe toho príde aj nejaká tá finančná odmena. Mojim cieľom je teda udomácniť sa vo všetkom tak, aby som to ovládal, momentálne ešte niektoré veci konzultujem, či už s vedením firmy, alebo s právnikom. Keď príde doba, že budem vedieť klientovi vysvetliť všetky otázky, že urobíme obchod a obaja budeme spokojní, myslím, že to bude ten úspech. Nejaké ciele, koľko chcem ročne zarábať, to sa dá ťažko určiť, limituje nás veľa vecí zvonku- banky, finančná situácia ľudí, ponuka nehnuteľností. My musíme to, čo je na trhu, správnym spôsobom zmenežovať, urobiť tomu marketing a dostať to do nových rúk. Je to ale veľmi zaujímavá práca. Spoznám veľa nových ľudí, získam veľa kontaktov.“
