Pre Jaroslava Waltera boli trenčianske časy najlepšie v živote
Autor:
Huste.tv
| Zdroj: Marián Vychovalý, foto: hockeyslovakia.sk
Pán Walter, tešíte sa na nedeľu?
„Ano, teším sa. Bol som veľmi milo prekvapený, že si chlapci v Dukle na mňa spomenuli.“
Tešia sa na vás aj diváci, hoci pravdepodobne nemožno očakávať takú návštevu, na akú ste boli počas pôsobenia v Dukle zvyknutý.
„Z počtu divákov v súčasnosti som veľmi smutný. Mávali sme často plný štadión, bol to vždy náš hráč navyše. Teraz je samozrejme situácia odlišná, v klube niet veľa peňazí, tým pádom nemôžu mať špičkové mužstvo. Mrzí ma to, Dukla preslávila Trenčín. Keby niet hokeja, pár kilometrov za hranicami by nik nevedel, kde Trenčín je. Momentálne by chlapci na ľade potrebovali tú podporu z tribún, dúfam, že sa to zlepší.“
Vráťme sa do roku 1974, kedy ste na lavičku Dukly prišli prvýkrát. Ako sa to zrodilo?
„Ja som vtedy zavolal do Prahy človeku, ktorý mal na starosti armádny šport, a povedal som, že by som chcel ísť do Trenčína. Povedal mi, sadni na vlak a choď. Tam je veliteľ podplukovník Bella, choď za ním. Tak som sa stal trénerom v Trenčíne.“ (smiech)
Prvé roky boli ťažké, okrem športových cieľov ste sa museli vysporiadať aj s provizórnymi podmienkami. Bolo to náročné?
„V tej dobe vznikli v Trenčíne, Bystrici a Liberci armádne strediská vrcholového športu (ASVŠ). Aby tam bol hokej, čo Trenčania veľmi chceli, tak bola podmienka, že do troch rokov sa musí klub dostať do najvyššej súťaže. Hrali sme dva roky v Trenčíne, potom generál Kodaj vybavil, že sa bude stavať krásny štadión, tak počas tretieho roku môjho pôsobenia sme hrali v Topoľčanoch. Ten tretí rok, kritický, počas ktorého sa stavala hala, sme zvládli, výsledky sme mali dobré, zvalcovali sme všetkých a v kvalifikácii sme prebehli cez Opavu, čím sme splnili cieľ. Ako tretie slovenské mužstvo sme sa dostali do 1.ligy. Prvé tri zápasy v najvyššej súťaži sme odohrali ešte v Topoľčanoch, potom od štvrtého sme hrali už doma v Trenčíne, na našom krásnom novom zimáku.“
Aké návštevy vtedy na nový zimák chodili?
„Aj na SNHL sme mali návštevy 2500 – 3000 divákov. Keď sa potom hrala najvyššia súťaž, už sme mali skoro stále vypredané.“
Vašu prvú trenčiansku misiu ste ukončili po prvej sezóne v najvyššej súťaži. Prečo ste vtedy odišli?
„Prvú sezónu v lige sme museli hrať zápas o udržanie v Brne s Plzňou. Podarilo sa nám najvyššiu súťaž zachrániť. Po tej sezóne som mal nejaké problémy, musel som ísť zarábať peniaze, tak som išiel na tri roky do Nemecka, potom som sa opäť vrátil do Trenčína.“
Počas druhého pôsobenia v Trenčíne ste s tímom dosiahli až na striebornú medailu. Čo bolo dôležité, aby ste sa dostali tak vysoko?
„Náš problém bol ten, že hoci sme spadali všetci pod Prahu, Trenčín mal horšie podmienky pre výber vojakov. Trenčín bol odkázaný na výber brancov, podpísaného sme totiž mali len jediného hokejistu. V tej dobe mala Dukla Jihlava podpísaných 16 “lampasákov“, z toho bolo 9 v reprezentácii Československa. Pri výbere brancov si oni vybrali najlepších, mne tam ostali dorastenci a mladí chlapci. Tvrdo som teda pracoval na tom, aby sa ten kľúč výberu zmenil. S pomocou generála Kodaja sa mi to nakoniec podarilo, zlomili sme to a odvtedy sa vyberalo podľa umiestnenia klubov. Prvý bral dvoch hráčov, druhý ďalších dvoch a potom sme sa striedali po jednom. Keď to náčelník štábu vyhlasoval, Jihlavčania skoro dostali porážku. (smiech) Od tej doby sme mali šancu dostať aj dobrých hráčov.“
Ako si spomínate na veľkolepé oslavy strieborných medailí z roku 1989?
„Mali sme výbornú sezónu. Bolo tam veľa dobrých hráčov - Vlado Ružička, Haščák, Kron, Pavlas, Bokroš, a ďalší. Po zisku strieborných medailí sme zažili niečo, čo sa už asi nezopakuje. Mierové námestie bolo plné, doviezli nás tam na voze s párom koňov. Nový veliteľ okruhu, už to nebol generál Kodaj, ten to zakázal. Ale náš veliteľ povedal, že nech ideme. To námestie bolo plné, ani na 1.mája tam nebolo toľko ľudí.“
Úspech ste v Dukle dosiahli aj pri poslednom pôsobení, v sezóne 1996/97,hoci pred jej začiatkom to málokto očakával.
„To bol jeden veľký zázrak. Nemali sme menami nejak silné mužstvo, to boli úplne obyčajní chlapci. My sme vtedy spravili sériu 24 neprehratých zápasov! Hráči spravili skvelú partiu. Väčšinu gólov strelil prvý útok. Jánoško mal svoju podľa mňa životnú sezónu, s ním Janko Pardavý a „Bryndziar“ (Pavol Paukovček, pozn.red.). 17-ročný Maroš Hossa vtedy nastrieľal viac ako 20 gólov, bojovali aj ďalší chlapci, Melicherík, Flaška (Miloš Fleischer), ...“
Ako teda s odstupom času na trenčianske časy spomínate?
„Pre mňa bolo pôsobenie v Trenčíne to najlepšie z celého môjho života. Mal som to šťastie, že veliteľ Bella miloval všetkých Duklákov, špeciálne hokejistov. Ten na nás nedal dopustiť. Potom tam bol zástupca pre šport Dušan Čikel, tiež výborný športovec. Všetci mi dali plnú moc, čo sa týka tréningov i personálneho obsadenia. Nik sa mi do toho nemiešal, to boli moje najlepšie roky. Mali sme vytvorené skvelé tréningové podmienky, keď som si zmyslel 5-krát za rok sústredenie v Tatrách, tak som ho mal. Bez problémov. Nemali sme veľa peňazí, ale tréningové podmienky sme mali skvelé. Rád spomínam aj na atmosféru. Diváci tu boli skvelí. Keď sme hrali barážový zápas v Brne, z Trenčína tam bolo najmenej 7 tisíc ľudí, ktorí fandili a spievali. To sa nedá zabudnúť.“
Tradovalo sa o vás, že ste boli prísny tréner. Súhlasíte?
„Ja som určil mantinely, keď sa tam niekto nezmestil, tak letel. Keď si hráč dovolil podtrhnúť mužstvo, tak letel, nech mal akúkoľvek pozíciu. Prvých dvoch podpísaných hráčov som poslal do civilu, dvoch najlepších hráčov som poslal na Šumavu svine kŕmiť, za to, že predali mančaft. Na tréningu som bol prísny, lebo nemal som špičkových hráčov, ktorí by vedeli hrať sami. Museli sme to „urvať“ silou. Mali sme tam často dorastencov, ktorí mali 19 rokov, tak som musel byť prísny. Keď sa teraz pozerám do tých tréningových denníkov, tak chlapci veru trpeli, ale inú cestu som nemal.“
Viackrát ste spomenuli mužstvo a dobrú partiu. To bol najdôležitejší predpoklad úspechu?
„Samozrejme. Partia bola základ. Ja som im však vedel aj popustiť. Tiež som predsa bol mladý (smiech). Vedel som, kam chodia, nesmeli sa mi však „zničiť“ deň pred zápasom. Oni chodili do vinárne pod hradom. Keď sme uhrali to semifinále, ja som tam prišiel, každému som dal naliať dva deci bieleho a vytiahol som z vlastnej peňaženky 3000 korún a povedal som „Láďovi“: Teraz to tu rozfofrujte, ale nikoho tu nezbite (smiech). A išiel som preč. Ja som predsa tiež nebol iný. Hráči nemôžu žiť ako v kláštore.“
