Novinky - 05.12.2013 17:57

KTO SA POBIJE ZA ZNAK NA HRUDI? ČASŤ 3 - MICHAL HLINKA

Autor: Huste.tv | Zdroj: Janka Danková

Michal Hlinka presviedča, že bitky nepatria len do seniorského hokeja

Výraz nevinného chlapca, no duša pravého bojovníka. 20-ročný Michal Hlinka, hrajúci momentálne v trenčianskej juniorke, už neraz predviedol, že vie svojmu súperovi uštedriť i poriadnu ranu. Fyzickým súbojom sa nebráni, je pripravený zastať si každého jedného spoluhráča.

Tvrdý hokej sa nenaučil hrať na Slovensku

Michal má vzhľadom na svoj vek už pomerne pestrú hokejovú skúsenosť – dva roky hral v Amerike, v drese bystrických baranov po prvý raz okúsil i extraligový ľad a teraz sa bije za juniorský (občas i seniorský) tím rodného klubu. Bije v tom pravom zmysle slova. Ak však na zápasy našich mladíkov nechodíte, môžete ľutovať. Spomínaného útočníka prvej formácie je na ľade skutočne vidieť – v tabuľke kanadského bodovania je v rámci svojho tímu na druhom mieste, no okrem toho, že si vie pozornosť svojich súperov získať svojou produktivitou, tak aj nejakou tou pästnou bitkou. „Určite je nás viac takých, čo sa nebojíme a zastávame si každý každého. Keď je treba, bitka mi problém nerobí, ale záleží to aj od situácie. Určite nie som hráč, ktorý by išiel do zápasu s tým, že „hurá, dnes sa idem pobiť“. Keď to príde, tak to príde. V normálnom živote som pokojný a dokáže ma vytočiť minimum vecí,“ snažil sa obhájiť svoje vystrájanie na ľade. Tvrdí, že v jeho živote nebol zlomový okamih, kedy by sa z neho stal „zlý chlapec“, hra s poriadnym fyzickým nasadením sa mu páčila od nízkeho veku: „Vždy sa mi tvrdá hra páčila. Mám na ňu parametre a snažím sa ju hrať stále.“

V predošlom článku sme vám poskytli vyjadrenie Vladimíra Kútneho, ktorý poukázal nato, že v Amerike sa hrá oveľa tvrdší hokej ako na Slovensku. Netreba sa teda azda zbytočne zamýšľať otázkou, kde sa Michal naučil „nehrať ako bábovka“. „V tomto smere mi veľmi pomohlo obdobie, keď som hral v Kanade. Tam sa hralo naozaj fyzicky a kládol sa dôraz na hru do tela. Za tie dva roky, čo som tam bol, som nevidel nikoho nedohrať jeden jediný súboj,“ vyslovil Hlinka.

Michal v "akcii" vo WHL (foto: archív M.H.)

Na prvú bitku nikdy nezabudne

Hokej je športom skutočne tvrdých chlapov a azda ako každý hráč, aj Michal je toho názoru, že pästné súboje k nemu jednoducho patria. „Hokej je kontaktný šport, kde je množstvo súbojov a emócií. A aj diváci si ich radi pozrú, je to pre nich spestrenie. Ale určite sa netreba len biť, všetko má svoje hranice,“ vysvetlil. Tak ako fanúšikovia majú po dlhé roky v pamäti nezabudnuteľné bitky svojich obľúbených hráčov, rovnako i Michal nikdy na jednu nezabudne. A síce na svoju prvú: „Jeden Švéd ma chytil do parády a pomaly som si ani nepamätal, ako som prišiel na trestnú lavicu,“ rozosmial sa mladý bojovník. „Ale cez to všetko to je pekný zážitok; predsa len, na prvú bitku sa nedá zabudnúť. Určite to bola cenná skúsenosť.“

„Páči sa mi, že tréneri nám vyslovene nezakazujú biť sa“

Ak je mladý hráč skutočným sympatizantom osobných súbojov na ľade, čo viac si môže priať, ako aby ho trénoval práve človek, ktorému koluje v tele krv pravého bojovníka? Vraví sa, že po vojne je každý generál. V tomto prípade môžeme bez váhania vysloviť, že „vojna“ Marcela Hanzala teda ešte ani zďaleka neskončila. Aj spolu s Jánom Kobezdom drží nad trenčianskymi juniormi ochrannú ruku a spoločne sa ich snažia usmerniť na cestu k úspechu. Nejeden fanúšik „vojakov“ si pamätá práve Hanzala ako veľkého bojovníka, ktorému skutočne nerobilo problém zhodiť rukavice. Práve týmto si získal sympatie nielen fanúšikov na tribúnach, ale i samotných hráčov. „Keď sme chodievali ako mladí chlapci na hokej, tak som sa nemohol dočkať toho, keď už pôjde „Šupa“ na ľad. Asi každý vie prečo,“ nezdržal sa smiechu Michal Hlinka. „Som rád, že ho máme teraz v juniorke za trénera, lebo nám dokáže poradiť aj v tomto smere. Je to pekný pocit, keď ste ho ako mladý vídavali v akcii a momentálne vás môže niečomu priučiť,“ vyslovil šťastne.

Snáď sa nikto nenahnevá ak napíšeme, že Hanzal i Kobezda neboli nikdy tými „dobrými chlapcami na ľade“. Pästné súboje k ním patrili azda ako žltá a červená farba na dres Dukly. Možno preto očakávať, že svojich zverencov pred bitkami výrazne nevarujú. „Na oboch sa mi páči, že nám vyslovene nezakazujú biť sa. Veď predsa ani jeden z nich nehral hokej v rukavičkách. Či už to bol pán tréner Hanzal alebo pán tréner Kobezda, ani jeden z nich nemal problém zhodiť rukavice, takže veľmi dobre vedia, o čom to je. Či už za nimi prídem ja alebo niekto z mojich spoluhráčov, tak nám poradia čo a ako. Ale samozrejme nielen o bitkách,“ s úsmevom prezradil Michal. „Chceme hrať v prvom rade hokej. Máme ešte nejaké nedostatky v hre, ktoré by sme mali čím rýchlejšie odstrániť, ak chceme pomýšľať na dlhú sezónu,“ dodal na záver.