KTO SA POBIJE ZA ZNAK NA HRUDI? Časť 2. - Vladimír Kútny
Autor:
Huste.tv
| Zdroj: Janka Danková
Kútny z bitiek ešte nevyrástol, zaspomínal i na otáčanie série s Martinom a jej zlomový okamih
Trenčiansky fanúšik, ktorý nezažil bitky Vladimíra Kútneho, si môže zo zúfalstva azda i vlasy vytrhať. 28-ročný ľavý krídelník, ktorý je medzi divákmi stále veľmi obľúbený, prezrádza, že ak bude potrebné, predvedie aj po rokoch to, načo sme boli u neho zvyknutí. (Takže si tie vlasy trhať nemusíte, stále je tu nádej.)
Hrať fyzicky ho naučili v Amerike
Odchovanec trenčianskeho hokeja vyletel z rodného hniezda pomerne priskoro. V čase, kedy mal naháňať mladé Trenčanky, si jednoducho pobalil svoje veci a odišiel do Ameriky. Nová krajina, nová výzva, nová skúsenosť. Práve na spomínanom západe sa Vlado začal učiť to, (aj) kvôli čomu ho neskôr diváci v rodnom meste milovali. A síce hrať tvrdý hokej, nebáť sa dohrávať osobné súboje a vedieť sa prípadne i pobiť. „Odjakživa som to tak vnímal, že bitky, strkanice a tvrdá hra patria k hokeju. V šestnástich som odišiel hrať do Ameriky a tam nás tréneri k tomu nabádali. Následne sa mi to tam i potvrdilo, lebo oni si cenili hráčov, ktorí sa dokázali pobiť, hrať fyzicky,“ zaspomínal si na chvíle strávené za oceánom Kútny. „Na Slovensku je za zhodenie rukavíc pomerne vysoký trest, naopak tam si hráč odsedí päť minút a potom môže pokračovať v zápase. Čo sa týka tvrdosti a fyzických potýčiek, severoamerický hokej má bližšie k americkému futbalu či lacrossu, naopak v Európe vnímajú fanúšikovia hokej ako pekné kombinácie a teda inklinuje k európskemu futbalu. Môj naturel je skôr ten severoamerický, som druh silového útočníka, snažím sa dohrávať súboje a keď príde na to, tak sa i pobijem,“ sebavedome vyslovil Vlado. Tému neobišlo ani to najmladšie obdobie, na ktoré keď si zaspomínal, vyslovil so znechuteným tónom len jedno: „Keď som bol malý a mal som na prilbe košík, tak to bolo o ničom, nedalo by sa vôbec biť. Vtedy som si vravel, že už ho chcem dať raz a navždy preč.“
„Ak bude treba, pokojne sa pobijem!“
Pred piatimi sezónami, keď tu hral Vlado naposledy, bol jedným z tých, ktorí sa bili o miesto v zostave. Dnes je jeho pozícia diametrálne odlišná – patrí ku kľúčovým hráčom, na ktorého sa spoliehajú nielen fanúšikovia, ale i tréner. „Pred piatimi rokmi sme tu mali tri päťky skúsených hráčov, ktorí boli v najlepších hokejových rokoch a pre nás mladých bola štvrtá lajna. Museli sme robiť tie veci, ktoré sa očakávali od mladých hráčov – takže hrať fyzicky, pobiť sa. Istým spôsobom to bol aj boj o „fleky“, lebo bolo veľa útočníkov a voľných miest v zostave len zopár,“ vyslovil „Kuťas“, keď sa obzrel o pár rokov dozadu. „Teraz je moja rola v tomto tíme iná, musím strieľať góly a ťahať chalanov dopredu. Ale keď sa vykryštalizuje situácia a bude treba, pokojne sa pobijem. No nikdy som nešiel do zápasu s tým, že „dnes sa pobijem“. Vždy to vyplynulo z hry,“ dodal s úsmevom.
„Bitka môže zmeniť celý dej zápasu!“
Ako sme už spomenuli, Vladimír Kútny sa vrátil do rodnej Dukly po niekoľkých rokoch. Keď tu hral naposledy (2008/2009), Trenčania vypadli už v prvom kole playoff. No na sezónu pred tým, spomínajú s úsmevom hráči i fanúšikovia. Nezabudnuteľné štvrťfinále s MHC Mountfield a ešte nezabudnuteľnejšie otáčanie série z 0:3 na 4:3. Aj v tejto časti playoff prišlo na fyzický súboj, ktorý dokázal s mužstvom nemožné. „Občas tím naozaj potrebuje v zápase nový impulz a vtedy bitka padne vhod. Treba zhodiť rukavice a ísť do toho. Práve bitka môže zmeniť celý dej zápasu. Keď sme boli v playoff s Martinom a prehrávali sme 0:3 na zápasy a následne aj v štvrtom zápase, prišla bitka. Dokonca sa pobila práve naša prvá päťka na čele s kapitánom Jánom Pardavým. Vyhrali sme nielen bitku, ale i tento zápas a napokon celú sériu. Takže ten pästný súboj bol tým zlomovým okamihom, ktorý nám dal druhý dych,“ s akousi nostalgiou si zaspomínal ľavý krídelník. Po famóznom obrate v štvrťfinále čakal Trenčanov súper z Bratislavy. A práve „Kuťas“ má na tohto tímového súpera špeciálnu spomienku. Neplytvajme slovom „nezabudnuteľný“, no Vladova bitka s Miroslavom Lažom taká skutočne je: „Na túto bitku nikdy nezabudnem a išiel by som do toho znovu. Zápasy proti Slovanu boli vždy vyhrotené a bývali tam časté potýčky. V tých rokoch, kedy sme s nimi boli vo finále (2006/2007) a o rok na to v semifinále, tak mal Slovan fyzicky silné mužstvo. Bol tam Lažo, Pištek, Dome či mnohí ďalší silní hráči a vždy to tam smrdelo nejakou bitkou.“
V poslednej 3. časti „Kto sa pobije za znak na hrudi?“ pre vás pripravujeme rozhovor s Michalom Hlinkom, ktorý momentálne pôsobí v juniorskom tíme, no spoznal už chuť aj extraligového ľadu.
