Keď hokejisti potešia aj mimo ľadovú plochu (+VIDEO)
Autor:
Huste.tv
| Zdroj: Marián Vychovalý, foto: Jakub Murko
Brankár Ján Lašák, obranca Richard Lintner a útočník Rastislav Pavlikovský sa v sprievode členov vedenia Dukly, predsedu predstavenstva Viliama Ružičku a športového manažéra Jozefa Daňa, vybrali v stredu, 25.septembra, na návštevu trenčianskej nemocnice. Zamierili rovno na pediatrickú kliniku a neprišli s prázdnymi rukami. Tým najmenším priniesli omaľovánky, farbičky, knižky, starším spoločenskú hokejovú hru a celému oddeleniu odovzdali aj televízor s DVD prehrávačom a rozprávkami.
Primár Pavol Šimurka ich privítal, previedol po jednotlivých oddeleniach, chlapci sa porozprávali s deťmi, ich mamičkami, rozdali úsmevy, podpisy i povzbudivé slová. Na konci návštevy preto vládla všeobecná spokojnosť.
„Som veľmi rád, že sa táto návšteva uskutočnila. Okrem toho, že to prinieslo dobrú náladu k nám na oddelenie, vnímam to aj ako spoločenský prvok, že taký významný klub, akým je Dukla, odovzdá z pozície silnejšieho niečo slabším – deťom. Prežívajú ťažké obdobie, keď musia nútene byť mimo domova, takže je to pre ne veľký zážitok a samozrejme to poteší aj mamičky, ktoré tu s ratolesťami sú. Ja Duklu vnímam ako veľký lokálny spoločenský fenomén, bývam totiž blízko pri štadióne, takže už teraz na začiatku sezóny sa konfrontujem s tým množstvom ľudí, ktorí na štadión chodia. Vtedy si uvedomím, čo tento šport pre naše mesto znamená,“ povedal primár pediatrickej kliniky MUDr. Pavol Šimurka, PhD.
Hlavným rečníkom na všetkých izbách, tak ako ho nakoniec dobre poznáme, bol Richard Lintner. „V prvom rade sme prišli s chalanmi pozrieť deti. Každý z nás je otcom a uvedomujeme si, že najhoršie pre každého rodiča je to, keď je jeho dieťa choré. Chceli sme, aby malý pacientom rýchlejšie ubehol čas, možno trošku odviesť pozornosť od tých problémov, ktoré majú. To je jeden dôležitý rozmer. Druhý je ten, že ako sa snažíme ísť na ľade príkladom spoluhráčom, možno toto môže byť aj ukážka toho, ako môžu hokejisti mimo športovisko prispieť v rámci voľného času komunite, kde žijú,“ okomentoval pohnútky hokejistov Richard. Spolu s deťmi si zahral aj stolný hokej. Pochválil brankárskeho kolegu Lašáka. „Je to fajn zábava, my keď se boli malí, tak sme to hrávali. Najväčší majster z nás je Janko Lašák. Veľmi dobre mu to išlo, hral taký typický defenzívny štýl, takže chalani veľa gólov nestrelili. Verím, že tu deťom pri hre čas ubehne rýchlejšie.“
Ján Lašák sa okrem zabávača ukázal aj ako dobrý psychológ. „Ja mám tiež deti, náš chlapec dokonca prekonal jedno z ochorení, ktoré tu jedno dieťatko má, takže som mohol maminku povzbudiť, že to bude všetko dobré. Neboli to len slová do vetra, keďže mám s tým vlastné skúsenosti. Snažíme sa pomáhať aj mimo ľadu, aby sme spravili niečo príjemné a užitočné, z čoho budeme mať aj my dobrý pocit, ale pomôže to aj iným. Verím, že deti naberú trochu síl do toho boja, ktorý ich čaká. Niektoré detičky boli menšie, takže netušili, kto je Lašák. Maminky ale vedeli, tak sme sa porozprávali s nimi,“ pousmial sa 34-ročný brankár. Spoluhráči ho označili za najlepšieho hráča stolného hokeja, takže musel vysvetľovať, kde sa v tejto hre zdokonalil. „My sme to mali doma. Dokonca dva, keďže prvý exemplár náš malý chytil, rozobral paličky a ostali mu iba hráči, ktorými chodil po ploche a hral sa. Jeden teda rozlámal veľmi rýchlo, už keď mal rok a pol, no a druhý máme doteraz. Už tak moc nehrávame, ale malý na tom vyrastal. Nie som taký preborník, ako tvrdí Citrón, ale poraziť jeho v nejakej hre zase nie je nejaké umenie,“ nezaprel v sebe veselú kopu Lašák.
Aj tretí do partie – Rastislav Pavlikovský, chcel v prvom rade pomáhať.
„Psychika je pri liečbe dôležitá. Deťom sme myslím urobili radosť a dúfame, že sa skôr vyliečia. Snažíme sa rozdávať dobrú náladu, tak ako na ľade. Som rád, že všetky deti sa postupne zo svojich problémov dostávajú a o chvíľu pôjdu domov,“ povedal Rasťo, ktorý hrával stolný hokej kedysi so svojim bratom Richardom. „Stolný hokej som hrával, keď som bol malý chlapec. Mali sme veľké turnaje, najmä doma s bratom. Niekedy sme sa kvôli tomu aj pobili. Pamätám si to dobre. Dnes bol najlepší asi Jano, ja v tom nie som preborník, ale verím, že za rok, za dva, budem.“
