Vladimír Vůjtek spomína na staré časy v Dukle: Nezakrytý štadión a drevená búda
Autor:
Huste.tv
| Zdroj: Tomáš Kyselica
Ani šéf striedačky slovenského tímu sa od osláv ešte nezastavil. Síce je Čech, pocit slovenského víťazstva ho nesmierne teší. „Ja som „zabil“ tri, štyri dni hneď v Bratislave po prílete, kde sme oslavovali. Potom som odcestoval na chvíľu domov a zistil, že Morava sledovala tieto majstrovstvá veľmi pozorne a najmä slovenské mužstvo. Samozrejme, že fandili Čechom, ale pokiaľ vyhralo Slovensko, hovorili: „Tak či tak sme vyhrali my.“ Pre mňa to bolo veľmi spontánne a veľmi príjemné,“ skonštatoval na úvod Vladimír Vůjtek. Ak zostaneme ešte pri svetovom šampionáte, slovenský tím zdobila tímová súdržnosť a veľmi dobrý kolektív. Individuálny prejav nebol pre nikoho prioritným. „Je to trošku klišé, pretože na každých majstrovstvách sa táto fráza opakuje. Mali sme výborný kolektív, dobrú partiu a podobne. V našom prípade to bola ale špeciálna pravda. Hráči ako Chára, Kopecký či Handzuš to držali nad vodou. Neopúšťala ich pozitívna nálada, čo vlievalo novú krv do žíl začiatočníkom,“ dodal.
Meno Vladimíra Vůjteka sme mohli vidieť aj na drese Dukly Trenčín. Museli by sme sa vrátiť ale niekoľko desiatok rokov do minulosti. Naša otázka preto smerovala práve do čias, kedy už teraz reprezentačný tréner Slovenska pôsobil v Trenčíne. Vladimír Vůjtek nám priblížil, ako to vyzeralo s Duklou v tých časoch. „Prvýkrát som prišiel do Trenčíne v roku 1966 na vykonanie vojenskej služby. Na štadióne v tom čase nebola tribúna, nieto ešte strecha. Hrali sme tak na otvorenom štadióne. Prezliekali sme sa a zároveň aj sprchovali v jednej drevenej búde a keď padal sneh, sami sme si ho museli z ľadu odhrnúť. Podmienky boli úplne iné. Do Trenčína som sa vrátil v rokoch, kedy už Dukla hrala extraligu a dvakrát sme po sebe skončili v nej na šiestej priečke. V dnešnej dobe sa to možno nepokladá za úspech, no v tej dobe to bolo úplne inak,“ objasnil nám svoje účinkovanie v žltočervenom drese Dukly Trenčín Vladimír Vůjtek.
