Spomíname na MS s Tomášom Kopeckým: Pozrel som sa do neba a zakričal: „Demo“ !
Autor:
Huste.tv
| Zdroj: Tomáš Kyselica
Tomáš, strieborná medaila vám visí na krku. Slovensko dosiahlo úspech veľkého rangu, no klasických vyjadrení už bolo veľmi veľa. Skúsime to trošku inak. Zastavili ste sa vôbec od osláv?
„Momentálne ešte nie. Takéto hektické leto som nemal ani po zisku Stanley Cupu. Kalendár mám taký nabitý, že sa do neho stále musím pozerať, kde, čo a kedy robiť. Taktiež v telefóne mám množstvo pripomienok. Je to dosť náročné, no snažím sa to nejako korigovať. Viac sa snažím tráviť čas s rodinou.“
Kde všade ste oslavovali, respektíve čo všetko ste už pochodili?
„S chalanmi sme v pondelok po pristátí mali „spoločnú jazdu“ v Bratislave a ja som ešte zavolal aj niekoľko dobrých kamarátov z Trenčína. Neskôr sme sa stretli s ostatnými chlapcami na drinku a v utorok som zavolal Ľuba Višňovského a Mariána Hossu na malú večeru. Vo štvrtok sme ešte posedeli spolu s chalanmi z Trenčína, s touto mojou partiou trenčianskou, a tým sa moje oslavy vlastne skončili.“
Strieborná cesta bola namáhavá, no pre vás to bol vôbec prvý svetový šampionát. Predstavovali ste si ho takto?
„Samozrejme vždy, keď cestujete na podobný turnaj, chcete úspech. Bol som veľmi nadšený. Prichádzal som s malými očakávaniami, ale vedel som , že budeme mať dobré mužstvo. O to viac som si to vychutnával. Stanovili sme si, že musíme spraviť olympiádu a zrazu sme boli v štvrťfinále. Odvtedy sme boli v takom rýchlom švungu a darilo sa nám. Hovorili sme si, že štvrťfinále je o jednom zápase, tak to poďme skúsiť a vyhrali sme ho. Dostali sme sa do bojov o medaily po tom, ako sme následne porazili Čechov a dokázali sme aj veľkým kritikom, že nemusíme mať v tíme veľké mená. Ak sa vytvorí dobrá partia a všetci ťahajú za jeden koniec, úspech sa dostaví.“
Ak by vám možno nejaký dobrý kamarát alebo fanúšik pred odletom do Fínska povedal, že si zahráte finále majstrovstiev sveta, čo by ste mu povedali?
„Asi by som sa zasmial (smiech). Na druhej strane som si vždy kládol vysoké ciele a snažil sa ich splniť. Každý hráč by hovoril proti sebe, ak by vkročil do turnaja a nechcel by ho vyhrať. Zdeno bol veľký vodca, okolo neho sa zomkla skvelá partia a tá neskutočná túžba a chuť po víťazstvách nás viedla dopredu. Ak by mi to teda niekto povedal pred majstrovstvami, priznávam, možno by som sa zasmial. V kútiku duše by som si to v tej chvíli ale prial.“
Je to prvý väčší úspech slovenského hokeja od Helsínk v roku 2003, kde sme získali bronz. Blízko k medaile tohto lesku sme boli aj na olympiáde vo Vancouveri, no napokon sme boj o tretie miesto s Fínskom nezvládli. Aj vy ste boli súčasťou tímu, kde sa zišiel snáď najlepší výber Slovenska poslednej doby. Verili ste, že po odchode týchto „veľkých“ hráčov sa fakticky len dva roky po tom podarí dosiahnuť takýto úspech?
„Ja mám Vancouver stále pred očami. Boli sme strašne blízko k zisku medaily. Toto sme si hovorili aj v semifinále s Čechmi. Jednoducho si nemôžeme povedať, že ak prehráme, ideme zabojovať o bronzovú medailu a nemusí sa nám to podariť. Povedali sme si, že ak vyhráme, medailu už budeme mať istú. Raz sme sa tak so Zdenom bavili práve o tom, že máme v mužstve chalanov, ktorí hrali vo Vancouveri a myslím, že nikto nechcel zažiť to, čo sme tam zažili. Medailu nemá človek nikdy istú, pokým ju nezíska. Vtedy som mu povedal, že sme všetci hladní po nej a verím tomu, že ešte jedno víťazstvo dokážeme spraviť. Poradilo sa to s Čechmi a som tomu veľmi rád.“
Počas majstrovstiev ste posielali do neba gólové pozdravy. Celkovo ich bolo 5. Bola to spontánna reakcia?
„Áno, bolo to spontánne. Dal som si spraviť na Paľovu počesť rukavice, v ktorých som odohral celý šampionát. Čo sa toho gesta týka, neviem, čo mi to napadlo. Prišlo to v zápase proti Kazachstanu, kde som strelil dva góly a spravil som to po oboch. Novinári sa toho chytili a myslím si, že to bolo pekné gesto. Chcel som si uctiť kamaráta a veľkú legendu slovenského hokeja.“
Hneď po úspešných a strieborných Helsinkách ste boli ukázať striebro Paľovi pri jeho hrobe. V tej chvíli by bol zrejme na svojich kamarátov a spoluhráčov veľmi hrdý.
„Myslím, že áno. Jeho krédo bolo postavené na tom, že vždy chcel vyhrávať, či to bol hokej, či futbal. Pre neho znamenalo víťazstvo viac, ako keby získal medailu v hocičom, čo robil. Ja som sa od neho strašne veľa naučil počas rokov strávených v Dukle a aj na olympiáde bol mojím vzorom. Táto moja súťaživosť preto vzišla aj z toho. V auguste sme na tréningoch hrávali často „futbalové bago“ a on chcel vždy vyhrať. Ak sa mu to nepodarilo, bol „nasratý“. Naučil som sa od neho mať túto zdravú súťaživosť. Pokladal som preto za dôležité ísť mu ukázať, čo sme dosiahli. Verím, že bol v Helsinkách s nami, pretože niektoré zážitky tomu skutočne nasvedčovali.“
Po finálovom stretnutí ste si spolu so Zdenom Chárom obliekli „Demov“ dres , počas celého šampionátu ste nosili rukavice s jeho číslom. Je ešte niečo, o čom nevieme?
„Chceli sme si tým uctiť jeho pamiatku a celej tej tragédie. Možno by som vedel povedať jeden bonbónik. V zápase proti Kanade sme prehrávali po dvoch tretinách 2:3 a tréner povedal v šatni, že ideme hrať ďalej na tri päťky. Boli sme vyčerpaní z toho zápasu, ale už aj z celého šampionátu, no rozhodovalo srdiečko. V 10.minúte tretej tretiny vyrovnal Milan Bartovič na 3:3 a my sme sa s Brankom Radivojevičom na striedačke objali, pozreli sa hore a zrazu zakričali: „Demo“! Bolo to úplne spontánne a takéto spomienky s vami ostanú do smrti.“
Tomáš, Slovensko je hrdé. Hrdo sa opäť pozerá na hokejovú mapu sveta. Dokedy si bude môcť slovenský národ toto užívať?
„Prajem ľuďom, aby si to užívali celé leto. Musíme sa však pripravovať na ďalšiu sezónu a vieme, že máme aj mladých a veľmi perspektívnych hráčov ako Tomáš Tatar či Libor Hudáček. Bodaj by čo najviac mladých chalanov zistilo, aké je to krásne, keď vám ľudia prajú. Mal som to šťastie, že som bol na svojom prvom šampionáte a hneď sme získali medailu. Viem však, aké to je, ak sa úspech nepodarí. Prajem preto všetkým mladým chalanom a talentom, aby túto krásu zažitého úspechu objavili.“
Vo veku 30 rokov máte na konte striebro z vrcholného svetového šampionátu a dva Stanley Cupy. Čo plánujete, respektíve čo by ste rád ešte získali v druhej polovici kariéry?
„Zlato. Vždy som taký, že si kladiem najvyššie ciele. Prečo by sme napríklad nemohli snívať o zlate na budúcich majstrovstvách sveta alebo olympijských hrách? Nie je hanba snívať veľké sny a snažiť sa ich uskutočniť. Síce som bol pri striebre, no nie je také, aké by to možno bolo pri zlate. Tento rok nám k tomu chýbal jeden krôčik a myslím, že je rozdiel, ak vám niekto povie: Ste zlatí alebo ste strieborní.“
Teraz je ešte okolo zisku striebra veľký ošiaľ, samé návštevy, kde vám ľudia tlieskajú, radujú sa. Potom príde čas na zaslúžený oddych. Ako ho plánujete využiť?
„Snažím sa všetky akcie redukovať, ono sa to však nedá. Ošiaľ je strašne veľký a ľudia sa s vami chcú všade stretávať, fotiť a podpisovať. Dúfam, že v júli sa to upokojí a bude to voľnejšie. Neplánujeme žiadnu dovolenku, možno len pôjdeme s rodinou do Tatier na predĺžený rodinný víkend. Celú sezónu sme mali krásne počasie na Floride, takže sme si to patrične ako dovolenku užili aj tam.“
