Rozprávali sme sa s Michalom Hudecom
Autor:
Huste.tv
| Zdroj: Miroslav Čief
Bol ťahúňom a útočníckym tmelom v sezóne, ktorá vyústila v naše bronzové vyvrcholenie. Teraz, po roku odmlčania sa v Slovane, je tu opäť. Michal Hudec (33) bol po zisku majstrovského titulu s belasými myšlienkami v KHL, napokon sa s veľkou radosťou zobliekol do našich farieb. Jeho ostatná erudícia spočíva hlavne v ťahaní vodcovského lana, lež práve Hudecove plecia nesú najväčšie bremeno zodpovednosti za kolektív. Tejto role sa nebráni, zvláda ju prieč chorľavým výsledkom z kraja tejto sezóny vynikajúco. Stále si dokáže nasadiť čiapku toho najlepšieho, čo v Kristových rokoch môže ponúknuť.
Je prvá violína nášho tímu. Skvelý chlap, srdciar, majúci fantastické charakterové vlastnosti. Jeho kariéra je plná úspechov, ovenčená titulmi, medailami i štartom na Majstrovstvách sveta v drese Slovenska. Málokto dokázal viac. Neuspokojil sa a akoby vedomky prišiel urobiť úspech aj u nás. Dôjde naň!
Odchovanec Slovana nám pri rozhovore odkryl svoju kariérnu cestu i začiatky, ktoré ľahké nemal. Ako syn úspešného futbalového hráča a teraz trénera sa pre niektorých priam nepochopiteľne dal na hokej. Lenže, ako dobre urobil! „Odmala som mal veľmi blízko k športu, pretože môj otec bol futbalista, neskôr sa stal futbalovým trénerom. Hrával som futbal i hokej a dlho som si nevedel medzi nimi vybrať. Otec mi vravel, žeby som bol dobrý hokejový brankár, že mám dobré pohyby. Napokon som sa rozhodol pre hokej a začal som ho hrať v Slovane. Na úplné začiatky si nespomínam, no od žiakov nás začal trénovať tréner Miklošovič a mali sme to ťažké, lebo ako Slovan sme boli nenávidení a každý sa chcel na nás vytiahnuť,“ načrel do svojich spomienok na dávne to začiatky. Vo veselej tónine postupoval v kariérnej ceste ďalej. „Do tých čias som bral hokej ako zábavu, v mladšom doraste som už ale pocítil prvé úspechy a začal som hokej brať vážnejšie. Vykryštalizovali sme sa skvelý útok, ja, Ľubomír Pištek a Andrej Mrena. Darilo sa nám i mužstvu, mal som veľkú chuť do hokeja a poctivo som trénoval. Potom v staršom doraste som bol najproduktívnejší v celej lige.“ Po ďalších dvoch rokoch a pôsobení v juniorke Slovana mu potom došla, ako pravidelnému mládežníckemu reprezentantovi Slovenska, pozvánka na Majstrovstvá sveta „20“, konajúce sa vo Winnipegu. „To bol vtedy dosiaľ vrchol mojej hokejovej kariéry. Zišli sme sa super chalani a vybojovali sme historickú medailu pre Slovensko. S hráčmi ako Gáborík, Lašák, Podhradský či Nagy sme získali bronzovú medailu a vyryli obrovskú brázdu do našich životov. Ukázali sme sa hokejovému svetu a pomohlo nám to.“ Jemu taktiež a postupom krátkeho času putoval na skusy do zámoria, kde strávil sezónu v juniorskej lige. „Bral som to vtedy ako obrovskú výzvu a príležitosť. Mnohí chalani v ten rok putovali do zámoria, no v tomto mužstve som bol sám Slovák. Nebolo to jednoduché, no mnohému som sa priučil. Býval som v dome s jedným pánom, ktorý sa o mňa staral a všetko ma obrovsky posunulo vpred po osobnostnej i hernej stránke.“ Po účinkovaní v Kanade sa vrátil na Slovensko. Do Slovana.
Podpísanie zmluvy a pôsobenie v Slovane bolo jeho vtedajším splnením sna. Šancu a priestor, ktorý ako mladý chalan dostal, využil. Uchytil sa a žal svoje prvé úspechy na domáckej pôde. „V Slovane som strávil tri roky. Paradoxom bolo, že aj v A - tíme sme sa zišli v jednej formácii ja, Pištek i Mrena. Stali sme sa u fanúšikov obľúbenými, pretože sme bojovali a hrali tvrdo. Prvá sezóna bola ťažšia, vypadli sme v semifinále s Trenčínom, no tú ďalšiu sme sa stali majstrami. Hlavne prvý titul bol krásny, keď sme ho na domácom ľade oslavovali pred 9000 ľuďmi. Bol to krásny zážitok, emotívny, nezabudnuteľný, poriadne som to oslávil.“ Po troch rokoch v belasom zamieril do českého Vsetína. „Po troch rokoch som chcel skúsiť niečo nové a posunúť sa niekam vyššie. Sezónu som začal dobre, no od decembra sa to potom všetko začalo kaziť. Prišiel nový tréner, nešlo nám to a ani ja som necítil jeho dôveru.“ Nadôväžok sa vrátil a slávil so Slovanom ďalší titul. „Bolo to počas výluky v NHL. Prebojovali sme sa až do finále, kde sme vyhrali až v siedmom zápase na ľade Zvolena. Poriadne som si ten titul užíval, liga bola vtedy nabitá, bol o ňu neskutočný divácky záujem a uspieť v nej nebolo vôbec jednoduché.“ Po tomto titule sa sťahoval do Českých Budejovíc, kde strávil podľa jeho vlastných slov krásnych 5 rokov. „Tu som strávil tretinu svojej kariéry a mám na mesto, život a samotný hokej len tie najlepšie spomienky. Začal som hrávať dôležitú rolu v tíme, ihneď som bol v prvej lajne hrajúc presilovky i oslabenia. Trénoval nás Jaromír Jandač, cítil som jeho dôveru, prvé tri sezóny sme boli zakaždým v semifinále.“ Ruka v ruke s Michalovými výkonmi prišiel zákonite medzi stupienok vyššie. Štart v drese Slovenska na MS 2006 v lotyšskej Rige! „To bol jeden z vrcholov mojej kariéry. Na turnaj som cestoval ako 13. útočník spoločne so spoluhráčmi Harantom a Vydareným. Bol zážitok byť vo výťahu s Crosbym, cťou byť v národnom drese. Nastúpil som aj v dvoch zápasoch, pri demontáži Ukrajiny po zranení Mariána Hossu som sa dostal na ľad a aj som skóroval.“ Presný opis gólu mu nerobil najmenší problém. „Andrej Kollár spoza bránky vyviezol puk, prihral Martinovi Štrbákovi, ktorý netrafil bránku. Našťastie, pretože puk sa od zadného mantinelu odrazil ku mne a poslal som ho do siete. Potom som už na turnaji nehral, zo zámoria prišiel Andrej Meszároš a vypadli sme vo štvrťfinále s Kanadou.“ Po ďalších dvoch rokoch v metropole Česka, kde to už také svetoborné nebolo vinou menšej úspešnosti tímu, premýšľal, ako ďalej. Narodil sa mu synček, no po nie dobrej poslednej sezóne, ktorú premaródoval, to ľahké veruže nebolo...
Preňho určite nie dobrá situácia. Vybŕdol z nej dokonale, obliekajúc náš dres. Na sklonku prípravy v sezóne 2010/2011 sa dohodol s našim klubom a svoje prvé pôsobenie u nás zavŕšil ziskom bronzu. „Bol som po ťažkej sezóne, v ktorej som podstúpil operáciu triesla a urobil málo bodov. Pár dní pred ligou mi agent povedal o možnosti ísť do Banskej Bystrice a dohodli sme sa za 2 minúty. Bol to výborný krok, pretože sme sa zišli výborná partia a získali sme vôbec prvú seniorskú medailu v histórii klubu. V mužstve bola tá správna chémia, podporovali nás skvelí fanúšikovia a prvýkrát som celú sezónu odohral ako center. Najčastejšie som hrával v útoku s Tománkom a Sýkorom. Hralo sa s nimi jednoducho, stačilo im to len hodiť a oni už vedeli, čo s tým.“ Trošku ho však zamrzelo, že tak dobre naolejovaný stroj sa zasekol. V nešťastnom semifinále s Popradom. „Mrzí nás to, no urobili sme, čo sa dalo. Hlavne séria so Zvolenom bola napínavá, sme si s nimi pohadzovali víťazstvá na súperových klziskách. Aj tak je ale konečný bronz výnimočný úspech a ním sme ešte neskončili.“ Cennú medailu si na svoj krk priamo na ľade nenavliekol. V poslednom zápase série s Popradom sa zranil a skončil s prasknutou lebkou v nemocnici. O to väčšmi je Hudecov srd získať ďalšiu medailu a dokončiť nedokončené! Po tej sezóne tú minulú strávil v Slovane. „Vrátil som sa tam po 6 rokoch. Začal som v útoku so Šatanom a Kukumbergom, no v októbri sa privodilo zranenie, keď som sa hodil do strely. Ihlica na nohe praskla, potom sa veľmi ťažko naskakovalo do sezóny. Všetko zlé potom prekryl zisk titulu.“ Po jeho zisku sa pohrával s myšlienkami na KHL, no skončil v našom drese. „Slovan mal a má v kádri pretlak. Preto sa kluby džentlmensky dohodli na mojom pôsobení tu s tým, že ma pre potreby Slovana v KHL kedykoľvek uvoľnia späť. Bystrica bola moja prvá voľba, je tu skvelé prostredie, spoznal som tu výborných ľudí, vážim si, ako ma tu berú. Máme teraz mladý tím, ale ten má svoju silu a pôjdeme hore. Pracujeme na tom.“ Ako srdciara a skvelého hráča ho musíme oceniť. „Som rád, že sme skvelá partia. Je super, že teraz prišiel do kabíny Mišo Handzuš, pomôže nám to. Pomaly sa chytáme, tvrdo trénujeme, určite sa zlepšíme a pôjdeme hore. Verím, že aj Mišo napomôže vypredávať náš štadión, že sa posunieme niekam vpred a všetci sa spoločne dočkáme úspechu. Veľa som toho pochodil a som presvedčený, že v tomto klube potenciál na úspech je!“ Michalovým slovám chceme i musíme veriť.
Čo sa týka jeho osobnej stránky, najradšej oddychuje doma v pohodlí gauča pri sledovaní televízie alebo so psíkom. Volá sa Pekný. Najviac radosti mu však robí jeho malý synček, s ktorým je úplne že najradšej, vždy sa s ním vyblázni, vyšantí a robí mu obrovskú radosť. Koníčkov má veľa, predstavu o živote a prostredí ideálnu pre neho nemôžeme prezradiť, lebo by v kabíne boli doberačky. No Michal miluje prírodu, jej rozmanitosť, pokoj. Jeho obľúbeným filmom je Muž v ohni a obľúbeným hercom D. Washington, s ktorým videl všetky filmy. V hudbe nepreberá žánre, vypočuje si všetko, čo mu podvihne náladu. Pochutí si na bryndzových haluškách, sushi či plnenej paprike. Keď to situácia povoľuje, dá si pivo Plzeň desiatku. Sám na sebe si cení, že dokáže zvládať domáce práce a naopak, priznáva lenivosť a najradšej spí. Jeho vzorom bol Peter Bondra a ako reprezentant sa s ním stretol na Nemeckom pohári. Peter si vtedy ako manažér našej reprezentácie vypočul, ako si lepil jeho plagáty na stenu a obdivoval ho. Pre Michala sa vtedy splnil dávny sen. Na záver nášho rozhovoru pridal aj motto, ktorého sa drží. „Čo ťa nezabije, to ťa posilní.“
Netreba o ňom hovoriť viac a spievať na jeho adresu oslavné ódy. Človek takých hokejových kvalít a charakterového razenia o sebe prirodzene hovorí sám. Treba ho jedine podporiť a oceniť, pretože si to zasluhuje. Ja to naozaj srdciar, bojovník a správny chlap. Myslíme si, že sa tu nenájde nikto, kto si myslí opak a má to svoj dôvod. I pôvod. Michal toho v kariére naozaj dosiahol veľa, ale stojí pri zemi ako človek. Za veľa určite vďačí aj svojmu ocinovi. Ten, ako sme hore spomenuli, je futbalovým trénerom. Fantastickým. Je to obrovský pohoďák, chlap hovoriaci veci na rovinu, otvárajúc svoje myšlienky tak, ako ich cíti. Obrovskú robotu urobil už dávno v Trenčíne. S Kubalom, Velickým, Lietavom či Buchtom ako prvý zmenil archaické herné šablóny v slovenskom futbale. Kusisko roboty potom urobil vtedy s „umelou“ Senicou a teraz rok za rok postupoval s Myjavou, až ju doniesol do Corgoň ligy, kde hrá super. Skromný klub z Kopaníc vymakal a z hráčov so skromným domicilom vytiahol na výslnie! S ľudsky prívetivou tvárou, s dobrom, pokorou. Keď Myjava vydrela postup v Podbrezovej v priamom súboji a mužstvo staručkým autobusom cestovalo domov oslavovať, bol to tréner Hudec, ktorý chytil starú španielsku a svojim zverencom nôtil a spieval. Fantastický človek. Majúci úžasného syna. Ten veľa od neho pochytil a určite uvítal jeho tvrdú ruku v mladosti. Teraz hrdý tatko určite neľutuje, že sa nevydal v jeho úspešných futbalových šľapajách. Aj my sme tomu radi, a ako!
