ROZPRÁVALI SME SA S PATRIKOM LAMPEROM
Autor:
Huste.tv
| Zdroj: Miroslav Čief
Nalejete do neho studenú vodu a položíte čajové vrecúško s tým, že chcete čaj. Sledujúc práve prebiehajúci jav v pohári si akiste položíte otázku, prečo sa čajová ingrediencia neprebúdza a vodu nefarbí tak, akoby mohla. Drží sa po strede, k okrajom jej niečo chýba. Vy viete, že to vrecúško ste tam položili nato, aby sa tak stalo, že to vrecúško má v sebe všetko to, aby sa rozpínalo do arómy, chute, spokojnosti. Až po okraj. Aby sa ale vyluhoval, potrebuje teplotu, akýsi zápal. Pokým tomu poháru odspodu neprikúrite, o plnohodnotnom čaji môžete snívať. Ten pohár môžete chytiť a spláchnuť do umývadla.
Teraz si to rozmeníme na drobné. Ten pohár je úspech. Tá voda možnosti k nemu. A to vrecúško niečo, čo k nemu musíte mať. V sebe. Aby ste ho však raz použili a vypili, aby sa všetko aromatické a krásne dostalo až k okrajom, musíte mu pomôcť, dať čas, podporu. Odspodu ho ohrievať na prevádzkovú teplotu. Trošku viac inakejšie prirovnanie na mladého talentovaného hokejistu. No Patrik Lamper (19), náš útočník je práve ten prípad hráča, ktorý má v sebe všetko, aby dočiahol na svoje sny. To má málokto, hlavne ak si ich postaví do nedosiahnuteľnej výšky. To ale nie je Patrikov prípad.
Je super, keď vám dá mladý človek na rozhovore chrobáka do hlavy a možnosť básniť o ňom s nohami pevne položenými na zemi. Patrik, odchovanec nášho klubu, má vážne našliapnuté na zaujímavého hokejistu. Dosiaľ celú hokejovú kariéru pôsobil v Banskej Bystrici, ktorá ho uviedla do hokeja. „Prvýkrát som k hokeju pričuchol keď som mal 3 roky a vo Valaskej, kde sme vtedy ešte bývali pri starých rodičoch, som chodil na rybník. Veľmi ma to bavilo, mal som z toho radosť a tak krátko nato ma prihlásili do predprípravky tu v Banskej Bystrici. Bavilo ma to, išlo mi to, vtedy som ešte vôbec nevnímal, že máme nejaké zápasy, že hráme o nejaké výsledky, hokej ako taký som si ako malý chlapec užíval a nechával všetkému voľný priebeh,“ začal svoje rozprávanie v pizzerii Puk krátko po skončení tréningu. „Hokej mi robil radosť a nechcel som sa viazať bočnými vplyvmi. Treba sa ním baviť, no keď sme už boli piataci, tam to už bolo o inom. Tam sme už všetci chceli byť čo najlepší, niečo dokázať. Niekedy v tomto období som už vedel, že chcem byť profesionálny hokejista. Trénoval nás už, žiaľ, nebohý pán tréner Ivan Fruhwald, ktorý ma naučil hrať hokej a zato mu ďakujem.“ Pozdrav a uznanie do neba mu patrí právom. Patrikova kariéra sa od tohto obdobia uberala tým správnym smerom. „Celú kariéru som bol útočník a vždy sa mi darilo strieľať góly. No mal som to ťažké, lebo až po 8. ročník som stále hrával s o rok staršími spoluhráčmi, až tu som začal hrávať so svojimi. Boli sme vtedy formácia ja, Bíreš a Dolník a dosť nám to padalo. V takomto zložení sme sa dostali aj do krajských výberoch, no do celoslovenského výboru, ktorý išiel na turnaj do Maďarska nešiel ani jeden z nás.“ Všetko si však vynahradil a od 15 – tich rokov pravidelne reprezentoval.
Jeho rozlet bol naozaj raketový. Svojim talentom vynikal a podmuroval ho vždy úchvatnou produktivitou. „Nemal som ťažký prechod od žiakov k dorastu. Trénoval nás tréner Slanina a celkom sa mi darilo. Snažil som sa na sebe pracovať a v 52 zápasoch som nazbieral 28 bodov. Boli sme aj vtedy skvelá partia a mal som možnosť hrávať aj v mládežníckych reprezentáciách, preto som sa snažil a snažil sa za žiadnu cenu neuspokojovať. Stále ma ten hokej bavil ako vtedy malého chlapca a tak som po roku v doraste išiel do juniorky. Aj tu ma trénoval pán tréner Slanina a postavil ma k starším hráčom. Bolo to pre mňa ťažšie, dosť veľký skok, ale získaval som skúsenosti, zlepšoval sa, len mi to pomáhalo.“ Prvá sezóna v juniorke mu vyšla, druhá pod vedením Jána Hegyiho taktiež, no svoje trojročné pôsobenie v našej juniorke vyšperkoval skutočne znamenite. „Na začiatku minulej sezóny som začal trénovať s juniorkou, no potom mi zavolal Michal Longauer. Zvestoval mi, že majú o mňa záujem v reprezentačnej dvadsiatke a že mám ísť na turnaj do Salzburgu. Bral som to ako obrovskú výzvu a v prvom zápase som aj skóroval. Následne som s „20“ – tkou ostal do polky októbra a hral aj extraligu. Tú sme hrali v utorok a v nedeľu zápasy v 1. lige. Dalo mi to veľa, síce začiatok bol pre mňa kritický, odohral som veľmi ťažké zápasy a nazbieral veľmi veľa skúseností.“ Tie následne zúročil v juniorke, v ktorej spolu s mužstvom spáchali veľký úspech. „Po návrate do juniorky som v zápase so Skalicou urobil 4 body a snažil som sa na sebe pracovať. Na šampionát do „20“ rokov som sa nedostal, bola tam veľká konkurencia. Mrzí ma to, že aj rok predtým som tam nešiel, keď som si krátko pred turnajom zlomil ruku. Preto som všetky sily dal do svojich výkonov v juniorke. V základnej časti sme si to trochu skomplikovali a museli tak o postup do play - off bojovať až do predposledného kola.“Bojovať sa oplatilo, pretože v samotnom play - off porobili poriadnu šarapatu! „Boli sme super partia a nemali sme čo stratiť. Neboli sme pod žiadnym tlakom a aj to nám pomohlo vyradiť Trenčín. Boli sme blízko aj k finále, no v napínavej sérii s Košicami sme nemali potrebné šťastie. Mrzelo ma to, vo formácii s Majom Lunterom a Jurom Petrom sa mi hralo vo veľkej pohode. Potom sme hrali o bronz s Nitrou, tréneri nám vraveli, aby sme nevešali hlavy, niekde v podvedomí sme však boli sklamaní. V zápasoch v Nitre to bolo vyrovnané, no doma to už bolo suverénne a tešili sme sa z medaile. Oslavy to boli skvelé, poriadne som si to užil a s juniorkou sa rozlúčil v úspešnom štýle.“ Pre Patrika sa tak juniorská etapa zavrela. Okrem krásnych spomienok mu navždy ostane pamiatka v podobe medaily, ktorú má doma vystavenú na viditeľnom mieste.
Po zavretí jednej kapitoly nasledovalo otvorenie novej. Seniorskej. Kvalitnými výkonmi si vypýtal miestenku do nášho A - tímu a hneď prvými zápasmi potvrdil správnosť rozhodnutí trénerov dôverovať mu. „Už keď sme boli v kempe reprezentačnej „20“- tky v Námestove nám tréner Bokroš povedal, že v Bystrici s nami počítajú do áčka a že nás uvoľnia jedine na šampionát. Potom keď mi túto informáciu potvrdili aj v klube som bol veľmi šťastný. Veľmi som nad tým nerozmýšľal, zobral som to ako to bolo, no bral som to ako výzvu. Musel som sa poriadne prekonať najskôr v letnej príprave, ktorú v láske nemám, no je nutná, preto som zaťal zuby. Potom na ľade to už bolo lepšie.“ A práve v prvom zápase na ľade a vo svojom prvom zápase za áčko vôbec, skóroval. Na turnaji vo Zvolene po prihrávke Juraja Petra rozvlnil sieť za brankárom Donbassu Doneck. „Bol to gól na 1:5, čiže som z neho veľkú radosť nemal, no pre mňa osobne mal veľkú cenu. Potom som mal asistenciu aj proti Zvolenu, ale v tom období som ešte nebol v pohode. Potom som sa postupne dokázal rozohrať a v podstate celá príprava mi pomohla aklimatizovať sa v prvom tíme. O svoje miesto som však musel tvrdo bojovať, takisto aj o priazeň trénerov.“ To sa mu podarilo a v našom prvom zápase extraligovej sezóny sa mu opäť podarilo skórovať. Proti reprezentácii do „20“ rokov. „Bol to môj prvý extraligový gól a veľmi mi pomohol. Netajím sa tým, žeby som sa rád tento rok pozrel na šampionát tejto vekovej kategórie, preto ma ten gól povzbudil. Pomohol mi aj v sebavedomí, cítim sa oveľa lepšie a každým zápasom naberám cenné skúsenosti. A síce mám rezervy ja i mužstvo, sme dobrá partia a pri šťastí a poctivej robote môžeme v tejto sezóne prekvapiť.“ Spolu s ním sa to môže podariť. V hlave v tom má jasno, chce hokejovo napredovať, nemieni sa uspokojovať, začať prešľapovať na tom istom mieste. „Hokej je môj život a chcel by som to v ňom dotiahnuť čo najďalej. Prioritou je pre mňa toto mužstvo, aj keď v kútiku duše dúfam v to, že sa onedlho pozriem na šampionátom „20“- tky. Tam by som sa mohol ešte viac ukázať a predať do sveta. Ale opakujem, nemám veľké sny, v prvom rade sa teraz sústredím nato, aby sme s mužstvom urobili nejaké dobré výsledky a pomôcť k tomu by som chcel svojimi výkonmi aj ja.“
V tom mu pomáhajú hlavne rodičia, ktorí ho podporujú. Jeho ocino nechýba na žiadnom domácom zápase a akiste musí byť hrdý na svojho synátora. Aj keď ten priznal, že vie byť na neho aj prísny, ale to je len dobre. Za podporu, ktorej sa mu dostáva ešte ďakuje celej rodine a kamarátom. Vo voľnom čase najradšej spí a je, vie si dlho posedieť aj pri playstation. Okrem toho rád relaxuje vyvalený na posteli. Čo už, život hokejistu dá jeho telu poriadne zabrať. Rád počúva aj hudbu, vyberavý nie je a hlavne pred zápasom si púšťa niečo dynamické, chytľavé. Obľubuje seriály ako Dva a pol chlapa alebo Simpsonovcov, pozrie si aj dobrú komédiu. Pochutí si na mäse na všetky spôsoby a najradšej pije minerálku či kolu. Ako malý chlapec obdivoval a za vzory mal Crosbyho, Ovečkina, teraz sa mu páči aj Kuznecov. Životný vzor má v svojich rodičoch. Sám sa opísal ako cieľavedomý, no nie vždy má doma chuť napríklad poupratovať, alebo pomôcť s domácimi prácami. Na záver nášho rozhovoru pridal motto, ktorého sa bude akiste držať. „Nikdy to netreba vzdávať, za žiadnych okolností.“
V tomto chalanovi to jednoducho je. Má skvelý fyzický fond, je silný korčuliarsky, má silu v rukách. Je dynamický, rýchly a má ten správny ťah na bránu. Už v juniorke ukázal, že je to „snajper“, ako sme ho v jednom článku označili. Dával vtedy skutočne kľúčové góly ako na požiadanie. Aj teraz by sme také nutne potrebovali, preto mu dajme čas a priestor. Ak sa uchytí tak, ako ho nato predurčuje jeho nespochybniteľný talent a ak bude mať pokoru a tú správnu kanoniersku drzosť, nemusíme sa o neho báť. Pomôcť mu môže aj prípadne účinkovanie na šampionáte „20“- ročných, čo by pre Patrika bolo nateraz splneným jeho sna. V ostatných zápasoch proti nim dokázal dvakrát skórovať, čo sú dosiaľ jeho jediné dva góly v extralige. A berte jed nato, že neboli posledné!
