Pred jej začiatkom si zrejme obliekol strelecký kabát, na ktorý si stihol prišiť 9 gólových zárezkov. Nečakane, veľmi nečakane až prekvapujúco na hráča, ktorý nikdy takto produktívne nevynikal. Radomír Heizer (24) nám však v doterajšom priebehu súťaže robí radosť. Vystúpil zo svojho lokálneho tieňa a zaťatosťou spolu s obrovskou drinou na sebe samom otvára novú kapitolu pôsobenia u nás. Ako kanonier.

Ak by si ale niekto myslel, že sme na rozhovore mali k dispozícii nejakú hviezdu, je na omyle. Po raňajšej tréningovej dávke sme sa v Pizzerii Puk posadili s Radom na debatu, pri ktorej ani štipku nebolo znať maniere hráča, o ktorom sa odrazu veľa píše a hovorí. Stojí pri zemi a stále je pohoďák, akým vždy bol. Prečo by ho malo zmeniť pár gólov, keď ich takých podáva ešte desiatky?

V dobrej nálade sme nahliadli do jeho hokejových začiatkov. „Hokej mi bol súdený asi od detstva, keďže už keď som mal 3 roky som sa staval na korčule pri starkej na rybníku. Doma v Spišskej Novej Vsi som sa potom dostal k hokeju ako 5 ročný. Hokej hrával môj bratranec, preto aj mňa chceli dať rodičia na hokej a jedného dňa ma odviezli na štadión. Začal som v predprípravke a vlastne od nej až po mužov som hrával len vo svojom rodnom meste,“ začal svoje rozprávanie Rado s tým, že prvé pôsobisko mimo jeho domova bola až Banská Bystrica, ale k tomu sa postupujúc riadkami dostaneme. „Jeden z prvých mojich trénerov bol otec bratov Hudáčkovcov, od žiakov to boli páni tréneri Fundura s Vojtašom, ktorí ma trénovali všetky kategórie od 3. do 9. ročníka. Boli to pre mňa veľmi pekné časy, na ktoré si rád spomínam. Vždy som bol stredný útočník a najviac mi utkvel v pamäti jeden turnaj vo Zvolene, ktorého sme sa zúčastnili ako šiestaci a bol som vyhlásený za najlepšieho hráča, čo ma vtedy veľmi povzbudilo. Po žiakoch som prešiel do dorastu, kde som odohral iba jednu sezónu, pretože po nej som už zarezával v juniorke.“ Tu zažil obrovsky úspech, v ročníku 2006/2007 s ňou získal titul Majstra Slovenska. „Boli to krásne okamihy, tvorili sme super partiu, v ktorej boli bratia Hudáčkovci, Smotrila, Hamrák či Bakoš, mali sme teda silu a čo je ešte z môjho pohľadu zaujímavé, strelil som rozhodujúci gól v sérii s Trenčínom vo finále. Bolo to super, boli to moje prvé úspechy s hokejom a zároveň historický úspech mládežníckeho hokeja v Spišskej Novej Vsi. V tejto sezóne som v jej priebehu debutoval aj za A - tím, čo bolo pre mňa veľkým povzbudením,“ pokračoval v kariérnom rozprávaní Rado a skúsme si túto sezónu podfarbiť aj štatisticky. Za juniorku odohral 47 zápasov, v ktorých nazbieral za 26 gólov a 36 asistencií spolu dokopy 62 bodov, čo je veľmi slušná vizitka!

Svoj hráčsky rozmach sa snažil budovať postupne, krôčik po krôčiku. V A – tíme Spišskej Novej Vsi na sebe pracoval a dostal sa nám do povedomia ako hráč nášho súpera, s ktorým sme sa bili o postup do extraligy. „Pamätám si na nejaké tie zápasy tu pod Urpínom, vždy to tu bolo vyhrotené atmosférou, keď sme sem prišli. V sezóne 2007/2008 postúpila Banská Bystrica, o rok nato aj my a síce to bola sprvu poriadna eufória, napokon opadla a zle to pre nás dopadlo. Sezónu sme odštartovali sľubne, darilo sa nám, no potom na nás prišiel útlm, deka a vypadli sme. Pre mňa to však boli cenné skúsenosti, odohral som v extralige svoje prvé zápasy, dal som prvé góly a celkovo mi tá sezóna veľmi pomohla.“ Po rokoch strávených v domovine však prišla prvá možnosť zmeniť dres a Rado neváhal. Prišiel k nám, do Banskej Bystrice. „Môj príchod bol trochu kuriózny. Bol som práve chorý, keď mi volal pán Plavucha s tým, že sa im zranili dvaja strední útočníci Češík s Hlinkom a žeby ma chceli na mesačné hosťovanie. Pristal som, no hosťovanie sa následne predĺžilo a ostal som tu až do konca januára, keď som sa podľa dohody klubov musel vrátiť do Spišskej na play- off, keďže chcela opätovne postúpiť. To sa nám nepodarilo, vypadli sme s Kežmarkom, sezóna sa pre mňa skončila a ja som sa už len v televízii mohol pozerať nato, ako získavame bronzovú medailu. Bolo mi ľúto, že som nebol priamo pri tom, stihol som v Bystrici spoznať super partiu, bolo v nej veľa hráčov od nás ako Cuník, Hamrák, Vartovník, Vantroba... Nič sa už s tým však nedalo robiť.“ Na Rada sme však nezabudli a na nadchádzajúcu sezónu sa už ako náš hráč hlásil v príprave.

Bola to minulá sezóna, v ktorej sa poriadne zahryzol do chleba pôsobenia u nás. Prekypovala rôznorodosťou a tak ju vníma aj Rado. Vie, že mohla dopadnúť lepšie a podelil sa s nami o svoj pohľad na príčiny jej menšej neúspešnosti. „Treba povedať, že veľkým prínosom pre nás bol tréner Alpo Suhonen, ktorý nám ukázal iný prístup k hokeju. Bohužiaľ, výsledkovo sme sa nechytili a prišiel na nás útlm, veľa zápasov sme prehrávali tesne, o gól. Základná časť nám veľmi nevyšla, no všetko sme to mohli napraviť v play - off, kde sme tuho bojovali v štvrťfinále s Košicami. Išli sme do série s tým, že nemáme čo stratiť, cítili sme, že aj súper má pred nami rešpekt. Žiaľ, nedokázali sme dotiahnuť zápasy do víťazného konca, čo hodnotím ako veľkú škodu pre nás, pretože sme určite nesklamali.“ Hokejovú chuť si chce preto napraviť v tejto sezóne. Dúfa, žeby pre nás mohla dopadnúť dobre, sám pod túto skutočnosť priložil čo do produktivity veľmi veľké poleno. Nech plameň nádejí horí. „Veľkým prínosom bola pre mňa príprava na suchu s trénerom Országhom, ktorá mala hlavu i pätu. Dalo mi to veľa. Potom na ľade som síce v príprave nerobil body a nebol som v optimálnej pohode, no ako prišla súťaž, všetko sa obrátilo naruby. Priklonilo sa mi na hokejku šťastie, začalo mi to tam padať, kdekoľvek som sa pred bránku postavil, puk si ma našiel a skóroval som.“ Postupom času sa dostal do veľkej pohody, no zobral to s pokorou. „Hovorí sa, že pohoda sa ťažko získava, no ľahko stráca, preto sa držím pri zemi a nerobím vedu z toho, že som dal pár gólov. Viem, v akej pozícii som bol minulý rok, že som hrával viac - menej len v 3. alebo v 4. formácii a robil som na ľade čiernu robotu. Preto si teraz čas na ľade a dôveru trénerov vážim a užívam.“ Ako na stále mladom hráčovi tak razom ostala ťarcha úlohy potiahnuť mladý kolektív. Tejto role sa nebojí, vraví, že ho posúva vpred. „V podstate každý extraligový tím omladil svoj káder a šancu dostávajú mladí hráči, ktorí sa svojich príležitostí musia chytiť. Musia sa rozhodnúť a pristúpiť k tomu tak, ako sa patrí, lebo veľmi ľahko môžu pri hokeji skončiť a začať chodiť do normálnej roboty.“ Kvituje, že naši mladí hráči sú si vedomí možnosti, ktorá pred nimi stojí a chváli aj kabínu, v ktorej to klape. „Partia sme veľmi dobrá a dúfam, že si postupom času ešte viac porozumieme a niekam to dotiahneme. Ťažko však určiť silu mužstiev a aj naše reálne možnosti, máme teraz veľa zranených, liga je vyrovnaná, ja preto len verím, že sa nám bude dariť, budeme čo najviac vyhrávať a budeme spokojní my, vedenie a aj naši fanúšikovia.“ S gólmi od Rada nebudeme ďaleko od jeho želania.

Odkryl nám aj svoje súkromie. Za pohodu vďačí priateľke Katke, s ktorou majú dlhoročný vzťah, ktorý Rada napĺňa a je vďaka nemu šťastný. Priateľka ho podporuje a je mu oporou v ťažkých chvíľach. Za podporu sa chce poďakovať aj svojej rodine a kamarátom, ktorí si teraz, keď sa mu darí, z neho tak v dobrom uťahujú. Ako svoje hobby spomenul ničnerobenie, chodí do kina, na náš basketbal a bol pozrieť aj na futbale na Dukle, ale vraj nič moc. V televízii si rád pozrie komédie, seriál ako Dva a pol chlapa alebo film Armagedon. V hudbe vyberavý nie je a počúva všetky hity, ktoré práve fičia. Na tanieri obľubuje boršč, vraj taký, aby v ňom lyžica stála. Najviac si však pochutí na plnenej paprike s omáčkou a knedľou, čo sa týka nápojov, je to kola, vraj veľmi sladí. Čo sa týka toho, ako vníma sám seba, považuje sa za skromného, keď má chuť vie navariť i nažehliť, to sa vraj ale deje pomenej. To už prechádzame k lenivosti, ktorú na sebe rád nemá, no a keď prší a on sedí doma, nikto s ním nepohne. Hráčske vzory mal ako menší v Petrovi Forsbergovi či Zdenovi Cígerovi, teraz je to Jevgenij Malkin. Z tímov obľubuje NY Rangers a Pittsburg. Na záver rozhovoru pridal aj svoje motto – hlášku, ktorej výpovedná hodnota je zaujímavá a vie aj pokrčiť kútiky úst: “Zistil som, že strieľanie gólov je celkom fajn“

Nech mu to teda vydrží. Tá strelecká forma a hlavne pohoda, ktorá z neho priam srší. Je badateľná na jeho prejave na ľade, ale i takto za stolom pri rozhovore. Treba zdôrazniť a vyzdvihnúť, ako pôsobil. Úplne super. Trošku tichšie, ťažšie prechádzal do tých správnych slov, no všetko čo z nich vyšlo malo myšlienku a závan obrovskej pokory. Skromne ako sivá myška predstavil svoje myšlienkove pochody, ktoré bez prifarbenia znesú prívlastok jedného rozumného a rozhľadeného človeka. Určite nie je náhoda, že sa mu takto darí, verte, že je za tým nie len ľahkosť jeho myslenia, ale i obrovská drina, ktorá ho ešte len vyženie k streleckým výšinám. A povedzte, je niekto proti??