Predstavujeme trénera predprípravky Lukáša Opátha
Autor:
Huste.tv
| Zdroj: Miroslav Čief
S priamym pohľadom a pevným stiskom rúk sme prebrali interné záležitosti a pustili sa do práce. Tá vyvrcholila aj týmto článkom. Zatiaľ. V ňom nám Lukáš Opáth (24), mladý tréner našej predprípravky, trénerský učeň po boku Vladimíra Országha pri našom A – tíme a zodpovedný a cieľavedomý študent vysokej školy roztvoril dlane svojho energického života. Držiteľ trénerskej B - licencie či kondičného trénera má hlavu na krku postavenú veľmi dobre. Pri vyše dvojhodinovom rozhovore stihol poukladať fantastické vety a ešte viac si tak u mnohých vydláždil cestu hore! Jeho myšlienky, názory a životné posuny smerom k svojim snom sú pozoruhodné!
Ak chcete v živote niečo dosiahnuť, musíte vedieť, čo chcete. Musíte sa k tomu dostať, aj keď cez klbká a obkľuky, ktoré však treba zvládnuť. I stráviť. Lukáš bol neraz v situácii, keď stál na rázcestí. Bol dokonca jednou nohou už - už mimo hokeja, no svojim vnútrom prebil všetko, čo sa mu postavilo do cesty. Pochopil! Teraz ide, beží, nehľadí sa. Skromne, s pokorou si ide za svojim, nespútajúc seba i ostatných. Práve naopak!
“K hokeju ma priviedli rodičia, keď som mal 4 roky. Bývali sme v Prievidzi a po vzore svojho brata brankára som sa samozrejme do bránky postavil aj ja. Brat bol veľký talent, tak som mal obrovskú motiváciu niečo dosiahnuť sledujúc ho. Bol som ctižiadostivý, už v tých časoch som hľadal okolo seba niečo, čo by ma posúvalo stále niekam vpred. Napríklad som pozeral video, v ktorom Jaromír Jágr urobil denne 1000 drepov, tak som sa ich pokúšal urobiť tiež.“ Mladícky zápal a entuziazmus mu ostával a cieľavedome sa brodil brankárskym chlebíčkom. “Mal som aj horšie chvíle, raz sa mi dokonca stalo, že som obúchal hokejku od zlosti, no najkrajšie obdobie som zažil v doraste. Tam sme cez baráž postúpili do extraligy. Po tomto úspechu mali o mňa záujem v Trnave, ktorá hrala extraligu juniorov, chceli ma na prestup či hosťovanie, no Prievidza bola rázne proti. Neviem si to vysvetliť. Mal som obrovskú šancu preraziť, v Trnave som odchytal celú prípravu, no nepustili ma. Niekde tu sa zmenilo moje myslenie, niečo mi napovedalo, že...“Zablokovaný transfer mu pootvoril myšlienkový priestor na zmýšľanie o niečom, čo je jasne v jeho duši.
Myšlienky, ktoré zbieral, držal čoraz pevnejšie a pevnejšie v hrsti rozumu. Nepustil ich ani v hluchých časoch svojho života, keď sa obruba jeho snov stavala pred neho stále vyššie snáď napriek. Lukáš ju preskočil.
“Po tomto mojom sklamaní som ďalší rok chytal stále v Prievidzi ale chodil som už aj do roboty. Bolo to vtedy ťažké, ale dalo mi to veľa. Našiel som sa s tým, že idem na vysokú školu. Vedel som, že to potrebujem, žeby som tým potešil rodičov, hlavne maminu. Tak som sa polroka drvil na prijímačky, fyzicky som drel, aby som zvládol aj fyzické testy, napokon som to zvládol. Univerzita Mateja Bela FHV – katedra telesnej výchovy a športu tu v Banskej Bystrici, kde som sa zabýval, mi otvorila obrovské dvere. Ešte pred školou sa moje myšlienky upierali na trénerstvo, urobil som si trénerskú C - licenciu, druhú B- licenciu som si urobil neskôr, keď som popri dennom štúdiu v škole chodil do Bratislavy. Stihol som si urobiť aj kondičného trénera.“ Uf, poriadna paľba na mladého chalana, čo ten zvládol a vykúzlil! Hokej však od školy neoddelil, nikdy! “Prvý trénerský rok som strávil v Žiari nad Hronom, kde som trénoval deti a aj chytal. To bolo v časoch, keď som pracoval. Tam sa to ale po sezóne skončilo a keďže som prišiel do Banskej Bystrice do školy, napísal som spolu s priateľkou životopis na klub spolu s motivačným listom. Mal som licenciu, prax a chuť trénovať mládež. Čakal som odpoveď, tá prišla od manažéra mládeže nášho klubu Michala Longauera.“ Lukáš hneď sprvu narazil na veľmi dobrého človeka, na svoje šťastie. “Pán Longauer si ma pozval na pohovor, po ktorom sa ma rozhodol prijať. Rok to bola akási skúška. Spravil zo mňa asistenta trénera 3. ročníka, bola to sezóna 2009/2010. Zapáčilo sa mi to a aj klub mi po sezóne ponúkol zmluvu. Stal som sa hlavným trénerom celej predprípravky, to sú ročníky 1., 2., 3., trénujem ju už 4 roky a za ten čas mi pod rukami prešlo mnoho hráčov. Mal som aj školu, ktorá mi pomohla určitými úľavami z hodín. Celkovo je to však práca náročná, mám 4 asistentov, no najdôležitejšie je chalanov k hokeju dostať a udržať ich tu.“Obrovská drina, škola, trénerstvo, kurzy, priateľka, rodina, voľný čas. Mladý chalan sa však podujal raziť si cestu životom nadšením a presvedčením, že nebočí. Táto sezóna mu ešte viac otvorila životné dvere.
Začala ako normálne, no prišla možnosť hodnú závidenia. “Spolu s hlavným trénerom Vladimírom Országhom sme nadviazali spoluprácu čo sa týka jedného výskumu, na ktorom pracujem do školy. Postupom krátkeho času z toho vzniklo to, že si ma zobral pod seba a umožnil mi zúčastňovať sa tréningov aj zápasov spolu s mužstvom. Som veľmi šťastný, že mi to umožnil, dáva mi to veľa skúsenosti, učím sa, začo mu veľmi ďakujem, klobúk dolu pred ním, veľká vďaka! Toto by urobil málokto. Výborne ma prijali aj asistenti Miroslav Chudý s Petrom Harazinom a keďže sa držím rovnice, že dobrý tréner musí byť aj dobrý človek, smelo môžem povedať, že v našom trénerskom tíme tomu tak je. Obdivujem hlavne Mira Chudého, to je jeden z najlepších trénerov na Slovensku, má obrovský prehľad v hokeji, vie, kedy má na hráča zakričať, kedy ho motivovať, vie hráčov správne posadiť do zostavy tak, aby čo najúčinnejšie využil ich prednosti. Naozaj sú to super ľudia a ja mám pri nich ďalšiu vysokú školu.“ Sympatické slová adresoval aj na vedenie klubu. Klubu, v ktorom pracuje už 5.rok. “Som povďačný aj vedeniu, že mi dalo túto možnosť. Ďakujem im, naozaj tam máme ľudí, ktorí sa snažia urobiť pre tento klub veľa. Klubu špeciálne pomohol príchod pána riaditeľa Ing. Lenára, to je naozaj človek na ktorom vidno, že má dlhoročné funkcionárske skúsenosti a vie, čo kedy urobiť. Klub sa rozhodol ísť rozumnou cestou, stavať na mladých a to je v tejto dobe vari jediná priechodná cesta.“ Lukáš je nabitý životom a na svoj mladý vek zvláda veci, ktoré si zaslúžia uznanie. Letí hore, obrovsky. Zdravým vzduchom myslenia, svojim vnútrom, dotiahne to ďaleko, má to v sebe. “Za všetko čo sa okolo mňa deje, že som tu v klube, že mám usporiadaný život, školu a že som aký som, ďakujem rodičom a snúbenici a všetkým najbližším ľuďom a kamarátom, čo vždy stoja za mnou a podporujú ma. Posúvajú ma ďalej, robia mi pohodu, bez ktorej by to u mňa ďalej nešlo, veľmi si to ešte raz vážim a obrovsky im ďakujem.“ Vsiaknutý v tvrdej práci a povinnostiach nezabúda nato najhlavnejšie.
Pomáha mu rodina. Bolo tak vždy. Lukáš sa s veľkou radosťou pýši, akých má skvelých rodičov, ako ho nasmerovali na správnu životnú cestu. Aj keď v poslednom čase im unikol z dohľadu a robí im nečakanú radosť. Takú Lukášovi robí už snúbenica, s ktorou sú spolu 9 rokov a najradšej s ňou trávi svoj voľný čas. Potom niekedy sa tešíme na svadobné pozdravy... Svoje hobby má v športe, rád hrá tenis, pláva, najviac vypne z každodenných starostí na playstation pri NHL. Obľubuje film Hráč, je to príbeh bejzbalistu, ktorý sa presadil napriek svojmu vysokému veku. Počúva punk, najradšej kapely The Aditcs či Coldplay. Pochutí si na cestovinách s parmezánom a omáčkou, celkovo obľubuje taliansku kuchyňu, pije rád džús. Vzorov, tých športových i ľudských, má viacero. Brankár Mika Kiprussoff, tréner John Tortorrella, tenista Roger Federer či futbalový mág Pep Guardiola sú preňho inšpiratívne postavy športu. Osobnostne si ho podmanili ľudia ako Andrej Kiska, zakladateľ nadácie Dobrý anjel, chytili ho knihy od autorov ako Steve Jobs či Nick Vujičič, naozaj v nich hľadá dobrú myšlienku, chytá slovíčka o nepoddajnosti, inšpiráciou ho to nadúva o poznanie stále ďalej a ďalej. Z tímov fandí Buffalu. Pozitívnych vlastností na sebe má viacero, tie negatívne sú podľa neho tvrdohlavosť a ukecanosť. Životného motta sa drží ako kliešť a to na všetky spôsoby: “Všetko sa dá, len človek musí chcieť.“
Nech je ako chce, klobúk dolu pred týmto chalanom! Vie čo chce a ide si za tým. Podstúpil mnoho preto, aby sa niekam vypracoval a sám sebe si určil smer. Boli určite ľahšie cesty, verte. Lenže keď človek v sebe objaví a nájde niečo fantastické, čo sa dá nahmatať, musí s tým ísť. Lukášovi pomohlo obdobie, keď pracoval. Za rok v robote a v nejakých tých (ne)podmienkach sa dá veľa pochopiť o živote. Je to akási vojna pre mladých, ktorá teraz chýba. Mohol tam padnúť, uspokojiť sa, nadšenie z neho mohlo vyfučať. On sa však pohol a strážil si nadšenie a cit na svoj vlastný život. Mal oporu v rodine a priateľke a aj im chcel ukázať, čo je v ňom. Cítil to a cíti to, vie o sebe. Podujal sa na štúdium vysokej školy. Bez toho, aby mal záruku trénerskej kariéry si urobil licenciu. Nebál sa poslať svoju žiadosť sem k nám na klub, nebál sa roboty. Vysunul si rukávy chcenia, pokory a zdravého mladého vnútra a čerpal silu svojej práce, posúval sa myslením vpred dopredu. Posúva sa neustále ako sivá myška. On si neužíva, nesníva, nestavia si pred seba strop s tým, že tu raz budem. Ide. Ide, nezamýšľa sa. Stará sa a má na starosti množstvo mladých chlapcov, ktorým sa rozdáva celý. Je neopísateľne dôležitý pre ich ďalší hokejový rast. Rastie pri nich aj on sám, učí sa trpezlivosti a pokore, lezie rebríkom, ktorý mu tento klub spevnil a postavil strmšie. Vie sa o ňom, že nespadne. Dostal možnosť spolupracovať pri A – tíme. Dôkaz o jeho perspektíve nemusí vyť väčší a viac vyrytejší. Dobrý chlapec, vnútorne čistý, uvedomelý, takýmto patrí budúcnosť. Pomáha nášmu klubu nielen trénerstvom, ale má rozpracovanú dizertačnú prácu, ktorú odskúša na našich hráčoch. Týka sa ich sebavedomia, motivácie, demotivácie. Pustíme sa do toho spolu. Jednoducho, dajme tomuto chalanovi priestor, on si poradí sám. V túto chvíľu som napísal veľmi dôležité slová.
