Bez bolestivej grimasy odkopne aj železničnú koľajnicu
Autor:
Huste.tv
| Zdroj: Miroslav Čief
Pri čo len letmom pohľade na súpisku nášho mužstva sa nejedno oko pozastaví a pousmeje. Nájde v nej mnoho svojich miláčikov, mladých talentov, no najviac zastaví svoju púť pri mene hráča, ktorý má banskobystrické srdce. Takým hráčom je v našom košiari Lukáš Bambúch (30), ktorý v našom meste vyrástol a v drese nášho klubu odohral nejednu sezónu. Tento obranca, ktorý bez bolestivej grimasy odkopne aj železničnú koľajnicu, je nato patrične hrdý. O to viac nesmierne šťastný, že je v perfektnej partii hráčov a plnými dúškami spokojnosti si chce vychutnať ešte nejeden spoločný úspech!
Dobrý radca je niekedy zlý pán, no pri Lukášovom mene sa nesklamal nikdy nikto. To je na už skúseného hokejového borca unikát. Naši diváci vidia, že v hre má zapálené srdce a kto ho mal možnosť spoznať, vie, že je to úprimný nevyvyšujúci sa chlap majúci obrovskú auru. V partii obľúbený, je to proste človek “kapacita“, všetkými masťami mazaný, obrovským rešpektom voči svojej osobe okolím nadnášaný v niekoho, na koho sa nedá dopustiť. Mnoho slov uznania, už ale sám Lukáš...“S hokejom som začínal v Banskej Bystrici, keď som mal 6 rokov. Doviedol ma k nemu otec a strávil som tu obdobie až do svojich 18-tich rokov, potom som išiel na vojnu do Popradu. Mám na svoje detské začiatky pekné spomienky, síce to bolo dávno. Pamätám si na svoj prvý zápas, keď sme ako štvrtáci hrali proti Zvolenu, a dal som myslím aj gól. Hral som v útoku, ako útočník som nastupoval do svojich 17-tich rokov(!). Trénovali nás páni Pavol Longauer s už nebohým pánom Tatíčkom, tých trénerov bolo neskôr oveľa viac. Boli sme silný ročník 81-82, od žiakov postupne ďalej sme neustále hrávali o špicu, ročníkovo z toho kádra stále hrávam hokej ja a Peter Budaj s Tomášom Surovým, ostatní chalani už s hokejom skončili.“ Skutočne zaujímavé odkrytie svojich detských začiatkov obohatil o spomienky na dva zápasy.“Viem, že ako dorastenci sme raz hrali v Detve, a myslím vyhrali 32:1. Údajne som dal 5-6 gólov, marí sa mi, vtedy som bol stále útočník. Spomínam si aj na zápase v Brezne, ktorý sme hrali pod holým nebom. Raz svietilo slnko a o chvíľku bolo zamračené. Celkovo som zažil naozaj pekné mladé chvíle v Banskej Bystrici, spomínam nato rád.“ A to už pomaly začínal tému nástupu do vojenskej služby, kde bojoval spolu s Lukášom Hvilom.
Vojenská služba, práve tá dočasne odchýlila Lukášovu spätosť s Banskou Bystricou. Ako 18 - ročný musel do Popradu, doba bola neúprosná.“Po nástupe na vojnu sa mi cnelo za domovom, ale nič sa nedalo robiť. Poprad bol iné mesto, no dostal som tu svoju prvú seniorskú šancu. Najprv som hrával za juniorku, no postupne ma tréneri vytiahli do A- tímu, kde som ale síce nastúpil, no väčšinou zápasy ešte presedel. Spoznal som sa tu ale s Jarom Jabrockým a Lukášom Hvilom, s ktorým som bojoval na vojne.“ No toto, dvaja kohúti, neskôr si to zopakovali na ľade, ale podpichovať na túto tému radšej nie...“Sezóna v Poprade mi dala veľa, po nej som sa sťahoval do Dukly Trenčín, kde som ostal 3 roky a poslednú sezónu môjho pôsobenia tam sme sa tešili z majstrovského titulu. Po tejto anabáze som sa opäť vrátil do Popradu, kde som strávil ďalších 5 rokov, no potom som sa konečne dostal späť domov, do Banskej Bystrice.“ Svoj návrat ozrejmil ako vrúcny, dlho očakávaný.“Vždy som chcel hrávať za Banskú Bystricu, no tá bola dlhodobo o ligu nižšie. Už ale dávno pred mojim príchodom som sa rozprával s manažérom Vlastimilom Plavuchom o tejto možnosti a len čo to bolo možné a vypršala mi v Poprade platná zmluva, prišiel som. Bolo to pri vstupe Bystrice do extraligových vôd, prišiel som v polovici sezóny. Som tomuto kroku veľmi povďačný a som spokojný, že som doma. Vyrastal som tu, rodičia stále bývajú v Radvani kde som vyrastal, ja bývam v Brezne v rodinnom dome, kde si užívam pohodu a najnovšie mám nového psíka, volá sa Danko.“Autom to má na štadión vyše polhodiny cesty, domáce zázemie, práve to napomáha Lukášovým výkonom, ktoré sú konštantne uspokojivé.
Hrať na domácej pôde, o to väčší je vklad srdca do hry, to pozná každý, kto má s takým niečím dočinenia.“Cítim sa tu veľmi dobre, aj preto, že je tu vždy super partia, to je niečo parádne! Hráči sa striedajú, teraz prišla prvá trénerská zmena, keď trénera Staša nahradil Vladimír Országh, no vždy si to tu zachováva tú istú podobu. Najkrajšie mi bolo v sezóne 2010/2011, keď sme sa radovali z bronzového kovu. Dovolím si však povedať, že vtedy sme mali na viac, škoda semifinálovej série s Popradom, no verím, že tento úspech už v tejto sezóne ešte navýšime.“ Pri pohľade na minulú sezónu zachoval triezvu tvár.“Nebola zlá, len ako sa hovorí, neprialo nám šťastie. Veľa zápasov v základnej časti ale aj v play – off s Košicami sme prehrávali o gól. Aj s nimi, keby sme vyhrali prvý zápas, tak by sa tá séria vyvíjala úplne inak, veľká škoda.“ Čo sa týka tejto práve začínajúcej, je plný optimizmu.“Máme staronových trénerov, vôbec nevnímame, že prišiel niekto nový, pretože tento trénerský tím tu je roky, akurát odišiel tréner Staš, ktorý tu urobil kusisko dobrej roboty. Som rád, že tu ostali hráči staršej generácie ako Hvila, Jabrocký, Grman, Richter, Hudec, verím, že potiahnu tých mladších. Dobre sa ukazujú aj brankári, preto verím, že dokážeme ubojovať pre Banskú Bystricu nejakú medailu, najlepšie ešte lepšiu, ako naposledy.“ Kľúč k takémuto úspechu je podľa neho skrytý v kabíne, pozitívne sa pristavil aj pri svojich obranných partneroch.“Výborne si rozumiem s Braňom Kubkom, s prestávkami s ním hrám už 3 roky, môžem sa na neho kedykoľvek spoľahnúť, je to skvelý obranca. V príprave som nastupoval po boku Jakuba Predajnianskeho, ktorý je podľa môjho názoru s Jánom Sýkorom a Majom Lunterom najväčším talentom v našom kádri. Páči sa mi, ako sa zlepšuje, vo voľnom čase si ešte pridáva, ak pôjde takýmto smerom a tempom, vyrastie z neho veľmi dobrý obranca. Len nech potom nezabúda, pri kom začínal cha - cha...“ Spustiac nejeden smiech pri vyše hodinovom rozhovore si doprial po rannej tréningovej zaberačke po zápase so Žilinou zaslúžený obed, slepačí vývar s kuracím na prírodno s hranolkami v jeho hladnom krku zmizli ani muk.
Svoje súkromie a koníčky odkryl rád. Je rozvedený, má 5 - ročného synčeka Lukáška, s ktorým sa stretáva tak často, ako sa len dá. Najlepšie sa mu relaxuje na záhradke v rodinnom dome v Brezne, kde býva. Hobby špeciálne nemá, no v deň nášho rozhovoru sa hotoval na poľovačku do Jasenia. Pri podpichovačnej otázke, či by sa popasoval s medveďom, ak ho náhodou stretne sa len pousmial, že síce by ho chcel stretnúť a taktiež zažiť jeleniu ruju, čo je podľa neho krásne, no medveď, ten by predsa bol nad jeho sily, o kúštik... V televízii si najradšej pozrie české filmy, Dedičtví s Bolekom Polívkom alebo Pelíšky. Má rád aj skutočné príbehy, ktorú sú zaujímavejšie ako rôzne sci - fi, ktoré sú všetky na jedno kopyto. Rád si popočúva skupinu Kabát, na ktorej koncertoch bol v Brezne i Bratislave, nepohrdne ani kapelami ako Iron Maiden či Metallica, najnovšie ho chytil hit od Ega - Žijeme len raz. Pochutí si rád na hovädzej alebo slepačej polievke, obľubuje halušky od maminy. Vypije veľa coca-coly. Hokejový vzor mal a má v Róbertovi Švehlovi, fantastickom obrancovi, s ktorým trénoval pred sezónou v Trenčíne, keď ho čakala sezóna v Toronte. Snaží sa myslieť pozitívne a usmievať sa aj vtedy, keď to práve nie je odrazom jeho duše a pocitov. Priznal aj, že je lenivý a nedochvíľny. Jeho životné motto je však veľavravné.“Ťažko je ľahko žiť.“ Je tak.
Na záver rozhovoru s našim obrancom treba dodať, že Bambi je skutočne človek, ktorý si zaslúži úctu. Bodaj by sme všetci boli takýto priami a dobrácki s tým, že by po nás ostávali porozťahované bránice a dobrá nálada. Takýchto ľudí je málo, hráčov ešte menej. My takého máme a síce v tejto role nie je sám, prisluhuje mu mnoho zaslúženého rešpektu. Ako hráč niekedy i na tréningu pôsobí flegmatickým dojmom, no dopriali by sme vám vidieť napríklad nájazdy 1-1 do tretiny. Mladíčkovia, ktorí sa rozbehnú na Lukáša spoznávajú puk až na Lukášovej hokejke ešte ďaleko pred tretinou. Naozaj človek s človečinou na rtách tváre, prešiel si výbornou výchovou. Často počuť napríklad ponosy mladých študentov na Hotelovej akadémii tu u nás, kde Lukášova mamina učí. Jej prísnosť a veľké nároky sú však práve tým, čo mladí ľudia potrebujú a s čím potom ďalej môžu preraziť v živote. Veľa z tohto pochytil i Lukáš. Rutinér, mazák, fantastický človek, ktorý nás ťahá a veruže ešte dlho potiahne! Na radosť všetkých.
