Rozprávali sme sa s Michalom Dzubinom
Autor:
Huste.tv
| Zdroj: Miroslav Čief
Ako mladý chalan dostal možnosť nasadnúť na prvý člnok možností, ktorý by pri čo len menšom talente a vyzretosti oplieskal o ostré brehy konca svojej hokejovej kariéry. V čase jeho začiatkov bol prúd konkurencie značný. Nárokov detto. Preplávalo okolo neho spolu s ním mnoho sokov, s ktorými najradšej spolu splavoval nejeden spád. Občas v postovej vlne za ním, častejšie však pred ním, učiac sa. Drukujúc. Vediac, že nech je s ním ktokoľvek, tvoria tím. Až ho to vynieslo do našich rozbúrených vôd. Michal Dzubina (29) je tomu rád. Na rovnakú vlnovú dĺžku sa dostal aj v našom drese. Brankársky osteň dvíhajúc.
V reštaurácii Puk v okrajovej časti zimného štadióna sme si sadli na veľmi príjemný rozhovor. Chvíľu pred tým sa v miestnosti ocitol Peter Budaj, ktorý si bol po iontový nápoj. Aké to striedanie brankárskych stráží. V pohodovej nálade pôsobiaci Michal sa usadil, začali sme. Pádlovanie jeho kariérnym životom, občasné spády ale i splavy mali fantastickú pečiatku reality. Obrubujúcu jeho pokornými slovami.“Na úplne detaily začiatkov svojej hokejovej kariéry si nespomínam. Viem však povedať, že ako 7- ročný som začal v prípravke v Martine, kde nás mal tréner Brúsil. Bolo to vďaka náborom, ktoré sa robili na školách. Rok som bol hráč, potom na jednom tréningu chýbal brankár, tak som zdvihol ruku, že idem do brány ja, až mi ti ostalo po zvyšok môjho života. Byť brankárom. Neskôr nás mal tréner Ševela, potom ako dorastenci sme získali titul majstra Slovenska, v juniorke sme titul získali dokonca dvakrát.“ Vždy s Dzubinom v bráne. Svoje miesto si vždy zastal, napredoval. Boli silný ročník, na ktorý má silné spomienky.“Učil som sa. Každým tréningom sa snažil napredovať, mal som veľké šťastie aj na brankárskeho kolegu, vždy som mal po boku niekoho, s kým sme si priali. Tá pravá “vysoká škola“ však prišla až v A - tíme. Debut som si odbil ako 18- ročný v televíznom zápase proti Zvolenu. Bol som ako trojka za Pisárom a Rasťom Rovnianekom, no po šiestom góle Zvolena som išiel do brány. Bol som na ľade necelých 5 minút, Jano Cibuľa mi dal gól, a dali ma dole.“ Taká bola úvodná perióda Michalovho 11 rokov dlhého a úspešného pôsobenia v MHC Martin.
Na Turci mu šťastie prialo. Vždy. Občas sa Michalova túžba presadiť sa potkla o nejakú tú starosť, na Martin ale nedá dopustiť.“Martin je moje rodné mesto, v ktorom som odchytal prakticky celú svoju kariéru, zažil som tam úspechy i pády, prežil som tam mnoho. Bola sezóna, keď sme sa tešili z bronzovej medaily, ale i taká, keď sme spadli do nižšej súťaže. Vždy som mal však parádnych kolegov, s ktorými som tvoril dvojicu, ktorá si priala, pomáhala si a učila sa od seba. Či to boli Pisár, Rovnianek, Petrík, Lakosil, Križan či Ševela, vždy sme boli dobrí parťáci. To sa potom pozitívne premietalo do celkovej atmosféry, pohody, ale i výkonov. Vedel som, že ak sa nepodarí zápas mne, má ma kto zastúpiť, že sme dvaja.“ Na brankárskej súdržnosti staval, na základe dobrých i menej vydarených výkonov sa ocitol i na hosťovaniach. Výbornú výkonnosť a kredit si udržiaval takmer stále. Dlhé roky.“Bol som napríklad na hosťovaní vo Zvolene 3 mesiace, kde som taktiež natrafil na super kolegu - Mira Šimonoviča. Od neho som pochytil veľa z kumštu. Najviac však od Rasťa Rovnianka, s údivom som sledoval jeho koncentráciu, prácu s hokejkou, pokoj.“ Trošku ho trápi minulá sezóna. Nevyšla mužstvu ani jemu. Nielen jeho vlastnou vinou. V mužstve bol pred zahájením sezóny odborníkmi považovaný za jasnú jednotku. V konkurencii mladého Viktora Volentiera a o niečo staršieho Mareka Šimka. Na predsezónnom sústredení v Česku však nedostal mnoho šancí. Prekvapujúco.“Sezónu začal prvým zápasom Viktor a zápas mu vyšiel parádne. Na druhý som sa postavil do brány ja proti Trenčínu a nevyšiel mi. Odchytal som ešte pár zápasov a pobral sa na krátke hosťovanie do Považskej Bystrice. Po jeho návrate som kryl chrbát Marekovi Šimkovi, ktorý mal ohromný najmä január. Keďže som vedel, že cez Mareka to budem mať ťažké, tak som zvolil možnosť ďalšieho hosťovania, tentoraz v Piešťanoch. Mal pred sebou play - off, túžil postúpiť do extraligy. Veľká škoda posledného zápasu s Bardejovom, ktorý sme prehrali 3:4, mohli a mali sme ísť do baráže s Nitrou, celkovo mi ale toto pôsobenie pomohlo, podmienky tam boli na extraligovej úrovni.“ Po skončení sezóny mu však vypršaný kontrakt s MHC uvoľnil ruky pre ďalšie smerovanie svojej kariérnej budúcnosti.
Ponuky na seba nenechali čakať. Ozvali sa Poprad, Martin, Žilina, keď však uzrela svetlo sveta tá z Banskej Bystrice, tak...“Nebolo čo riešiť. Neváhal som, a dohodli sme sa. Priznám sa, mal som aj menšie obavy o svoju budúcnosť, lebo sezónu za sebou som nemal oslnivú. Banská Bystrica, tam nebolo o čom.“ Prvýkrát dvere našej kabíny otvoril v prvý deň prípravy na ľade začiatkom augusta.“Spočiatku som veľmi nevedel do čoho idem, osobne som nepoznal nikoho okrem Jara Jabrockého, ten mi však pomohol, zoznámil ma. Klobúk dole však, aká sa tu zišla partia! Našiel som tu výborný kolektív, všetko je výborne technicky zabezpečené, je tu nová šatňa, je tu priestor pre mňa aby som našiel novú motiváciu, očistil si hlavu a začal akosi odznovu.“ Pod Urpín prišiel s jasnými úmyslami. Tie nás neraz ešte potešia, podvíhajú! “Prišiel som sem s čistou hlavou s tým, že chcem ukázať ľuďom, že viem chytať. Prišiel som sa sem hokejom baviť. Našiel som výborný kolektív a jediné moje prianie je, aby sme sa vyhli krízam, urobili pre toto mesto nejaký ten úspech, aby sme spoločne pobláznili Bystricu.“ Ide sa im to s Mišom v bráne podariť? Ide!
Osobnosť Michala je však aj napriek niekedy šialeným výkonom v bráne pokojná. Vrúcna. Uvážlivá. Priama. Slová v jeho podaní sú naozaj plné pokory a rozhľadu. Je milým, trošku zatajeným do seba, no pohodovým mužom, bez hany nosiacim na svojich pleciach veľkú zodpovednosť. Je slobodný. Najradšej relaxuje v prítomnosti svojej malej 1,5- ročnej neterky, pri nej zabudne na všetky starosti. Obľubuje šport, hudbu na všetky spôsoby. V televízii všetko čo má dušu, najradšej si pozrie Pelíšky. Brankársky vzor má v Rasťovi Rovniankovi, ale obdivuje tréningovú morálku Mareka Šimka. Od každého brankára však vie pochytiť niečo. Z tímov fandí Coloradu, upozorňuje, že po čase zmenil svoje obľúbené číslo na drese 19 - stku po Joe Sakicovi na číslo 1. Sám seba hodnotí nerád, no vie to. Je dochvíľny, perfekcionista, pedant, všetko robí na 100% aby bol spokojný. Pretože len tak sa všetko vráti... Nemá rád na sebe tvrdohlavosť, keď je presvedčený o svojej pravde, vtedy si ale musí stáť za svojim. Niekedy mu podľa jeho vlastných slov chýba trpezlivosť, no snaží sa žiť tak, aby sa každé ráno mohol na seba bez zlých pocitov pozrieť do zrkadla. Musí sa mu to dariť. Po príchode do klubu v auguste býval v hoteli Lux, teraz býva v podnájme v blízkosti zimného štadióna. Nech sa tu cíti dobre, potrebujeme ho!
Potrebujeme. Michal Dzubina - to je brankár a človek, s ktorými môžeme tie oné divoké vody splavovať v bezpečí jeho schopností. Neskutočných brankárskych, čistých a sviežich ľudských. Pamätám si aj ja na svoje nie tak dávne útle detstvo v Ľubietovej, kde bývam. Len čo napadal prvý sneh a vonku prituhlo, s bratom sme si na ceste pred domom zbúchali z dosák prvú bránku, pokryli vzadu vrecom pripinačkami a postavil som sa do brány. Brat na mňa pálil dlhé hodiny, aj v nedeľu, keď chodili ľudia do kostola... Bolo ma ťažké prekonať, keď som zahlásil, že som ten a ten brankár. Páčili sa mi Miroslavovia – Hála, Lipovský, Šimonovič. Keď som však u nás na rybníku alebo na klzisku pri zápasoch povedal, že som Dzubina, gól mi bolo dať sakramentsky ťažké. Dlhé roky som mal aj zošity, kde som mal popísané ročníky extraligy. Každé kolo, každý zápas, každý gól, počty divákov, tabuľky, gólmani. Každé kolo som náruživo počúval s večerou v ústach priame prenosy v rádiu, zapisoval si. Ráno si kontroloval v novinách. Keď som začul v bráne Dzubinu, to bolo moje. Nenávidel som, keď bol v bráne Martina niekto iný. Už vtedy som ho videl párkrát naživo, veľakrát v televízii. Vždy ukazoval seba, poddával sa svojmu vnútru a keď cítil dôveru, robil zázraky. Po pár rokoch mať takýto svoj vzor za jedným stolom je super. Je to však stále ten istý Mišo, ktorý sa už stihol stať miláčikom fanúšikov, spoľahlivým súčelím tímu, ktorý potiahne. Neskutočne potiahne. Keď vpadne pod neho všetko hrejivé, čo na jeho chrbát môžeme poslať, puky sa z nášho bránkoviska budú vracať späť! Toto si zapamätajme.
