Predstavujeme trénera juniorov Miroslava Nemčeka
Autor:
Huste.tv
| Zdroj: Miroslav Čief
Od piky nová garnitúra hráčov po predchádzajúcom úspešnom mužstve má aj nového trénera. Nie každý hráč v tom tíme si to musel sprvu pochvaľovať. Miroslav Nemček (43), rodák z Valaskej Belej, no drvivú časť svojej hráčskej i trénerskej kariéry spätí s Dubnicou, je trénerom dosiaľ síce mládežníckym, no majúcim v svojom trénerskom curriculum vitae významné zárezky úspechov. Udivujúce. Také sú tie s Dubnicou, kde dokázal v skromných podmienkach čarovať. Trénerskými rukami mu prešiel nejeden teraz už hotový hráč. Ruky sú to síce naoko prísne, no v skutočnosti pohľadivé, chlapsky správne a zanietivé.
Otec nášho Filipa Nemčeka má svoju filozofiu. Pre hráčov v tomto veku parádnu. Počas zápasov ale napríklad i celého štvrtkového podvečerného tréningu ho bolo počuť. Kričal. Neboli to však nadávky autoritatívneho kouča, ale spolu s asistentom Rasťom Paľovom tých hráčov učili. Moderné dynamické tréningy pretkané radami, povzbudeniami ale i hlasnými učenlivými pokynmi chytili. Neskôr v trénerskej kabíne sme sa so spomínaným trénerom pustili do rozhovoru so zámerom dozvedieť sa o jeho živote, hokejovej kariére ale i plánoch s jeho mužstvom čo možno najviac. Hodinový rozhovor bol zaujímavý.“Hokej som začal hrať ako malý chlapec, keď som mal 6 rokov. Býval som vo Valaskej Belej vzdialenej 25 km od Dubnice, nahovoril ma kamarát. Na zápasy a tréningy som chodieval sám autobusom. Keď som mal 10 rokov sme sa presťahovali priamo do Dubnice a mal som to ľahšie. V podstate celá moja kariéra je spätá s Dubnicou. Tu som začal hrať extraligu, dostal som sa do seniorského hokeja, zažil všetky úspechy. Na sklonku svojej kariéry som zamieril napríklad do francúzskeho Tours či belgického Olympia Berg.“ Po hráčskom pôsobení sa vydal na trénerskú dráhu.
Tento krok neskôr počas rozhovoru okomentoval slovami, že teraz by to nebol urobil. Pádne fakty si nás chvíľku počkajú.“Na trénerstvo ma nahovoril nebohý pán Vojtaš, keď videl, že som ukončil hráčsku kariéru. Oslovilo ma to, prevzal som prípravku aj s mojim synom Filipom. Práca to nebola ľahká, učiť hokejovú abecedu ma stálo veľa nervov, nie vždy sa to docenilo, ale postupne som trénersky prešiel od prípravky cez žiakov Dubnice po dorast. So žiakmi som absolvoval 5 turnajov Majstrovstiev Slovenska, 3 krát sme skončili bronzoví, raz sme stali majstrami, turnaj sme vyhrali. Posledné dva roky som teraz trénoval dubnický dorast a niekedy v polovici minulej sezóny ma oslovili funkcionári Banskej Bystrice s ponukou, či by som neprišiel trénovať. Po dlhšom váhaní som na túto ponuku prikývol s tým, že v Dubnici bola už vtedy neistá situácia s ľadovou plochou, a síce som mal viacero ponúk, Banskú Bystricu som vnímal ako výzvu a zavážilo aj to, že je tu Filip.“ Po bronzovom účinkovaní minulej juniorskej ekipy dostal do rúk zbrusu nové mužstvo.“Z tohto kádra čo mám k dispozícii okrem dvoch hráčov všetci hrali minulú sezónu dorast. Určite im chýbajú skúsenosti, majú občas ešte stále problém v základných veciach, no v týchto mojich hráčoch je niečo dobré a musíme to v nich spolu s kolegom Paľovom prebudiť. Aby sa uplatnili v seniorskom hokeji, nato na sebe potrebujú tvrdo a svedomito zapracovať a aby sa darilo celému mužstvu, nato potrebujeme súdržný a prajný tím. Nemáme hviezdy, preto musíme hrať v čo najväčšej možnej viere kolektívne, to je mojim cieľom.“ Nuž, trošku úprimné povedané, nový tréner je s mužstvom tak mierne hodený do jamy levovej. Očakávania na novú juniorku budú akiste väčšie, aj keď, nemali by byť.
Čo je však pre samotného trénera smerodajné v jeho trénerskej koncepcii, je určite tým najsprávnejším pre tento klub.“Mojou ideou je hrať rýchly kombinačný hokej, ktorý bude baviť samotných hráčov. Musíme týchto hráčov mnohému priučiť a viesť tak, aby sa posúvali do A- mužstva. To je základ. Nato je tá juniorka, aby hráčov vychovávala, aj keď samozrejme, sú tu výsledky.“ Tie sa budú očakávať, očakávania na hráčov má aj samotný tréner, a je to badať.“Na hráčov som náročný. Tréningy sú živé, aj ja som v nich aktívny a zvýšim hlas vždy, keď vidím u hráča nedostatok, chybu, alebo slabé nasadenie. Učím ich hrať rýchly hokej, aby sa puku nebáli, v tomto veku je to ťažké, no dôležité je, aby chceli. Podmienky tu nie sú zlé, ja ako tréner poviem, že vedenie ich vytvára vynikajúce, teda je na nás, aby sme napredovali. Ja i moji hráči.“ Na margo jeho hlasného prejavu k hráčom a citeľnej náročnosti na mužstvo dodal fantastické slová.“Pokiaľ na hráčov tréner kričí, záleží mu na nich. Musia vidieť, že mi na nich záleží. Keď naopak, ostane tréner ticho, to je neklamný znak toho, že tomu tak nie je, a to je zle, začiatok konca spoločného puta s mužstvom, tak to nemôže ísť.“ O mienených cieľoch mužstva pomlčal, uvidíme v samotnej súťaži, v prvých kolách, aj keď postup do play - off by tomuto mužstvu ujsť nemal. I vo víkendovom zápase s Nitrou sa mužstvo prezentovalo pohľadným hokejom, akcie všetkých formácii mali hlavu i pätu, výsledok 8:2 hovoril za veľa.
Nám však neušla sympatickosť celkovej atmosféry okolo tohto mužstva. Tréningy majú živý charakter, tréneri aktívne vstupujú do cvičení, vyžadujú od hráčov aktívny prístup. Pasivita je predzvesťou hlasného napomenutia. Tréner po menšej aktivite hráča či taktickému nedostatku okamžite na neho ukáže hokejkou a pristúpi k nemu. Preruší cvičenie a pred celým mužstvom k nemu prihovorí a vysvetlí mu jeho chybu. Výrazne, hráčov to však nepodlamuje. Sú aktívni, smelí. Dalo by sa povedať, že trénera a jeho požiadavky pochopili. Na každého platí niečo iné, na niekoho cukor, na niekoho bič, no títo hráči by mali pochopiť, že tréner je ich, a chce im dobre. Čím skôr, tým lepšie pre nich, pre ich rast, hokejový i ľudský. Takáto práca je ťažká, často nedocenená, nie vždy sa stretne s pochopením. Preto sám pán tréner by sa teraz na trénerstvo už nedal. Dnešná mládež je celkovo iná, ako v dobe, keď vyrastal on sám. Spohodlnela, prestala ctiť autority, hráči svoj hokejový rast, posun stále vyššie a vyššie umelo urýchľujú, urážajú sa. Príliš skoro sa mladým hráčom dostáva priestoru ukázať sa v A - tíme. Niekedy bez dlhodobej adekvátnej výkonnosti, mnoho hráčov si myslí, že pár gólov je všetko. V hokeji ale i v živote samotnom treba však poctivo a svedomito pracovať na sebe, to je jediná cesta k splneniu snov. Toto je idea trénera, ktorému musíme dať priestor a čas. On ho znásobí a pošle na cestu kariérou nejedného hráča. Veľmi dobrá robota!
