ROZPRÁVALI SME SA S GARIKOM MELKUMYANOM
Autor:
Huste.tv
| Zdroj: Miroslav Čief
Na spytovačné otázky dôvodu je tu tento článok. V ňom nám šikovný, podsaditý útočník s rýchlymi nohami a kreativitou na čepeli, predstaví svoju kariérnu cestu. V mladom veku vystriedal viacero klubov zvučného mena, dostalo sa mu kapitánskej dôvery v reprezentácii Moskovskej oblasti a teraz je tu.
Debatu sme začali pevným stiskom rúk ďaleko pred tréningom. V ňom, sledujúc ho, došlo, že tento chalan drví a drví svoje možností do krajností. Do HC ´05 prišiel vo februári 2011 spolu s ďalším Rusom Denisom Gusevom a pomohli zachrániť dorast. Od tej chvíle je chlapec pochádzajúci z Moskvy citovo priviazaný k Banskej Bystrici, aj k jednej pôvabnej dievčine... „Ako malého chlapca ma k športu priviedol môj ocino. Ako 5-ročného ma dal na tenis, ale vydržal som pri ňom tri mesiace. Potom sme skúsili hokej, blízko domu, kde som býval, bola ľadová plocha. Rok som sa učil len korčuľovať, ocino ma dal do športovej triedy Dynama Moskva do prvého ročníka. Po tom, čo som „behal“ po ľade, som skúsil samotný hokej. Od veku 7 rokov sa nás ujal tréner Jurij Balašov a dal ma do obrany. Nechcel som tam hrávať, ťahalo ma to do útoku, dokonca som mal vždy viac bodov ako útočníci, ale tréner bol vždy proti.“ Kto by to povedal, taký útly chalanisko a zastavovať lavínovité nájazdy protihráčov. Z vnútorného ofenzívneho svrbenia sa napokon vykľula výhoda. Reprezentačná. „Keď som mal 12 rokov, po prvýkrát ma zavolali do reprezentácie Moskovskej oblasti. Vtedy sa mi darilo, v škole som mal samé päťky (samozrejme, že sa chápeme), mal som výbornú výchovu od rodičov, len ten post ma strašil. Tréner ma volal „Zlý pes“. Keď som mal 15, konečne to prišlo a išiel som do útoku. Opäť som reprezentoval, bol som dokonca kapitánom, hrával v Dyname Moskva, no potom prišiel nový tréner, presadzoval iné formácie, tlačil svojho syna. Prestúpil som do Viťazu Čechov, trénoval ho Igor Velker, tréner, ktorý ma ako malého učil korčuľovať.“ Tomu sa hovorí parádny vzlet.
Všetko okolo prestupu podmienila skúška na turnaji v Prahe. Garik potom zažil sezónu, v ktorej mu v bodovacej tabuľke celej súťaže patrilo miesto v top 10. Medzi hráčmi ako Grigorenko, Ochlačov, Zlobin, Prochorkin. S posledným menovaným, draftovaným Los Angeles Kings, sú v spojení doteraz.“ Darilo sa mi, no potom prišlo horšie obdobie a prestúpil som do Atlantu Mitišči. Tam som odohral len 1 zápas, veľmi ma to bolelo, boli 2 mesiace do konca sezóny, keď mi volali zo Sparty Praha, že majú o mňa záujem, potom však niečo do toho prišlo a ozvali sa z Banskej Bystrice. Neváhal som a prišli sme na Slovensko aj s Denisom Gusevom. Zapáčilo sa mi tu, prvý zápas som odohral vo Zvolene, dal som aj gól, proti tomuto súperovi sa mi vždy darilo.“
Tu by sa patrilo vyzdvihnúť i debut v našom A-tíme, ako schválne proti Zvolenu, ktorý „pokrstil“ perfektným pozápasovým nájazdom. Chuťovka.“Zapáčilo sa mi tu. Zachránili sme dorast, no nevedel som, či tu ostanem i naďalej. Napokon sme aj s Denisom ostali, hrali sme za juniorku. Dostal som veľkú šancu ukázať sa a aj keď začiatok bol ťažší, rozbehol som sa.“ V januári sa stal s 12 bodmi víťazom súťaže „Hráč mesiaca“. Vtedy za neho hlasovala polovica Banskej Bystrice zrejme.“Toto boli pekné časy, museli sme tím ťahať, išlo nám o play - off. V ňom sme sa postavili na nohy a chceli sme niečo dokázať. Zaumienil som si, že som tu a bez niečoho cenného domov nejdem. Stalo sa. Medailu si veľmi vážim, síce som bol smutný po sérii s Košicami, napokon som to oslávil. Cez skype ma podporovali rodičia, darilo sa mi, ale spokojný som nebol, to nie som nikdy.“ Pritom, spokojný byť mohol, niekoľko kľúčových gólov dal práve on, v nie jednom dôležitom okamihu pohybom či gólom strhol lavínu nášho vzdoru. Pristátie pekné, bronzové.
Od novej sezóny má ale motiváciu ešte o nejaký ten stupeň väčšiu. Už v minulej podriadil všetko tomu, aby sa ukázal a prehovoril do A- tímu. Podarilo sa. Debut si odkrútil na Memoriáli Pavla Zábojníka, zápas proti Zvolenu mu otvoril ďalšiu cestu.“Keď som odchádzal z Moskvy na Slovensko, povedal som rodičom, že na rok prinesiem ďalšiu medailu. Držím sa toho a podriaďujem všetko tomu, aby som sa presadil v prvom mužstve.“ Garikovi pomáhajú aj zápasy v juniorke, prednedávnom tam v jednom zápase vsietil svoj prvý hetrik v kariére.“Preto som tu, aby som hral. Po minulej sezóne som mohol odísť, ale vedel som, že chcem byť tu, že tu vyrastiem!“ Hokeju podriaďuje všetko. Pomáha mu priateľka Boba, s ktorou už majú dlhotrvajúci vzťah a sú spolu šťastní, priateľka mu je oporou, potešením, celým jeho životom (v tomto sme si podali ruky). Príkladne sa o neho stará, varí mu, nevynechá zápas, tréning, a na tribúne tak poteší nejedno oko. A potom skade tá Garikova vitalita... Vidí v nej budúcnosť. Tú hokejovú v HC ´05, neskôr by sa rád išiel pozrieť do Milána, hlavne vtedy, ak by sa prihlásilo do KHL. Svoje hokejové vzory má v Malkinovi a Daciukovi, z tímov fandí Detroitu. Sám na sebe si cení, že sa často usmieva, rád si pochutná na šašliku, to je vám pochutina a najradšej pije minerálnu vodu Budiš. Vo voľnom čase rád počúva ruských DJ, ich hudbu musia jeho repráky poznať naspamäť. Jeho obľúbeným seriálom je Brigáda a životné motto je pre Garika sťaby príznačné:“Keď chceš dosiahnuť svoj cieľ, musíš bojovať do konca.“
To Garik urobí. Po vyše dvojhodinovej debate s ním, ktorá sa pretiahla na niekoľko násobok, vo mne evokoval len ten najlepší pocit. Chalan z Moskvy, veľkomesta, inej kultúry, hrajúci v mladosti s teraz už hviezdami svetového formátu a z jeho úst rozumné slová. Tušil som to v ňom, dávno. Vidím v ňom menšie dvojča Jána Sýkoru, už len pre úsmev, menšie motkanie sa, priedušnosť pohybov, pokoru. Sadli sme si. Názorovo, pohľadovo, dopĺňali sa ako súrodenci. Radosť s takýmto človekom hovoriť. A to ešte na ľade toho veľa povie. Jeho terajšou úlohou je pevnejšie sa posadiť na miesto v kabíne, vysedieť tam jamu dôvery, či u trénerov, ale aby i spoluhráči na tréningu, keď mu posielajú puk na neho pozerali s ešte väčšou dôverou a istotou, že dobre s ním spraví. Vie to. Má to v sebe, je ťažko čitateľný, pohyblivý a to je jeho výhoda. Neviete, čo od neho môžete čakať, je našim tajným tromfom aj v zostave, ale aj hlasy mnohých fanúšikov hovoria, že Garika majú radi, chcú ho v mužstve a to vysoko. Patrí mu budúcnosť. Má v sebe vklady úspešnosti. Veľa, teraz už úspešných športovcov, sa veľmi často zmieňuje o svojom detstve, ťažkých životných situáciách a podmienkach, v ktorých vyrastali. Ale práve tie ich zocelili, sformovali, ukázali skutočný život. Prinútili ich myslieť inak, zrástli sa v pocit, že prelomia bariéru a pôjdu v úspech. Toto má Garik v hlave zrátané dobre. Kto by to o ňom povedal, povedzme si úprimne. Lenže tento chalan má auru, má niečo, čím si priťahuje ľudí a ľudí, a už o ňom viete aj vy. Je síce ešte mladý, sám priznal, že sa mu teraz v zápase ešte rozklepali v šanci nohy, potrebuje čas, podporu, skúsenosti, ale v ňom sa to snúbi a pretkáva tým, čo je to „ono“, ten neviditeľný, ale citeľný rozdiel medzi človekom šťastným a človekom, ktorý bojuje Bojuje, no nevie preliesť to prvé, samého seba.
