Rozprávali sme sa s Dávidom Prigancom
Autor:
Huste.tv
| Zdroj: Miroslav Čief
Je mladý, bystrý, hokejovo bujnie, charakterovo nesmelo hádže háčik k uloveniu rozhľadenosti a rozumnej postupnosti životných krokov. Preto nám na otázku prečo má tento mladý chalan možnosť rozprestrieť svoje predstavy a sny na klubovej stránke odpovie už blízka budúcnosť. V prípade Dávida Priganca (17), nášho „bronzového“ dorastenca úplne jednoznačne.
Na pohľad prívetivá tvár mladého Dávida vykreslí v istých momentoch črty rebela. To v prípade, keď sám hráč neodolá štípaniu puberty i vnútornému hovoru osudu s textom „niečo vo mne drieme“. Preto dostal šancu hrať a robiť to, čo ho baví. V rodnom Bardejove, v Slavii Praha, ale i tu u nás, v Banskej Bystrici. Ale už sám Dávid. "K hokeju ma priviedol môj otec, ktorý ho sám hrával. Hokejovo som začínal v Bardejove a mám nato krásne spomienky, na ktoré nikdy nezabudnem. Základy ma naučil môj ocino a prešiel som cez veľmi veľa trénerov a hovoriť všetky mená, to by som tu bol do zajtra, no touto cestou sa chcem všetkým poďakovať . Tak ako aj mojej rodine, že sa mi vždy dokázali prispôsobiť, mojim hokejovým povinnostiam a vždy si našli čas podporiť ma, mamke, ktorá ma vodila ako malého na tréningy v zime ešte aj keď bola tehotná." Úprimné poďakovanie mamine, rodičom za ich výchovu, pomoc, podporu. Dávid urobí všetko preto, aby boli jedného dňa naňho poriadne hrdí,cítiť to z neho. "Prvý zápas v živote mám pred očami ako keby to bolo včera. Hneď prvé striedanie som bol vylúčený, a to vtedy som hral ako prvák s piatakmi takže to bolo aj náročné. Z Bardejova som chodil potom hrať do Prešova, čo nie je ďaleko ako štvrták a piatak, a tam sa mi tiež veľmi darilo ešte s jedným spoluhráčom z Bardejova Petrom Ceselkom. Pamätám si, že vtedy sme ako "dedinčania" ťahali Prešov. V šiestom ročníku prišiel zlom a to odchod do Slavie Praha. Na prvý zápas si veľmi dobre pamätám, hneď prvé striedanie sa mi podarilo dať gól, takže to bolo veľmi pekné." Toľko Dávidova úprimnosť o jeho začiatkoch. Popravde, v tých prvých zápasoch je určite skrytá symbolika. Vylúčenie, gól. Má v sebe vrod úžasnosti ale i šelest temperamentu. To občas nie je na škodu.
Kapitola Slavia. Ako sa do tohto prestížneho klubu v pomerne mladom veku dostal? "Ocino pracoval dlho v Prahe a chceli sme sa ako rodina presťahovať do Prahy, aby sme boli všetci spolu a pohromade. S týmto sme skĺbili aj moju kariéru, išiel som na skúšku do Slavie a vďaka Bohu že to vyšlo a zobrali ma." Asi to nebolo pre pekný úsmev. Táto anabáza dala Dávidovi podľa jeho slov veľa. "Vtedy som to ešte nevnímal, že to je nejaký veľkoklub, že som tu, len som chcel hrať ďalej hokej a keď sa spätne pozerám na to, tak je to zatiaľ tá najlepšia vec aká sa mi mohla stať. Začiatky boli ťažké, iný hokej, lepší hráči a väčia konkurencia. No dalo mi veľa, keď som zistil, že sa vyrovnám chalanom, čo mali každú sezónu letnú prípravu a ja som to dovtedy nepoznal. A podarilo sa mi hrať v klube, kde si mohli vyberať aj z 50 hráčov, bolo to skvelé. Na Slavii ma vtedy vlastne naučili hrať hokej, tí tréneri boli iní, iný prístup, väčšia drina, už sa nepozeralo nato, že chceme hrať iba hokej, ale chceli zo mňa aj niečo vychovať a to mi dalo veľmi veľa." S týmto sa dá súhlasiť. Dávidov rozptyl myšlienok o sebe samom nadobudol iné parametre. Dostal sa niekam, a dostal sa ešte ďalej. Do HC ´05.
Začalo to pred touto sezónou. Chcelo to po pár rokoch zmenu, iný, nadprahový krok, inú motiváciu, iný hokej, niečo si odžiť a stmeliť sa. Podarilo sa. Tu v Banskej Bystrici pocítil, čo je to fantastická partia, skvelý servis od klubu. "Chcel som skúsiť život mimo domova ako je to dnes bežné. Už to bol dlhoročný stereotyp a proste som chcel zmenu. Cez agenta som sa dostal do Bystrice a neľutujem" Práve naopak, to čo tu zažil nie je zhmotnené len do bronzovej medaily, ktorú si spoločne s dorastom vybojoval. "Boli sme tu ako jedna rodina, partia čo ťahala za jeden koniec. Juniori aj dorastenci sme boli jedna parta a získali sme medaily, priali sme si. Som veľmi rád, že si ma chalani zobrali tak rýchlo medzi seba aj keď som bol nový. Takú partiu akú sme tu mali som nezažil ešte nikde a som veľmi rad, že som s nimi mohol hrať." Na toto stačí potvrdenie o videnom. Obrázky z PUKU, z pizzerie, kde mali dorastenci i juniori stravovanie boli občas priam dojemné. Klbko hráčov z rôznych tímov vždy spolu za jedným stolom, milo, skromne, v dobrej nálade a náruživej debate. Bývali tam ako doma, vždy s chutným jedlom či kofolou. Ako rodina. V doraste sa to jasne odzrkadlilo. "Výsledky sme mali super , už len medaila hovorí za všetko. Samozrejme, boli aj nejaké slabšie zápasy, ale to zažíva každý tím. Je však super, že tých lepších bolo oveľa ale oveľa viac. Takže výsledkovo to bolo perfektné. Prvá medaila pre dorastenecký hokej v Bystrici ,to je skvelé. Vychádzal som s každým super, vážne sme boli jedna veľká parta, rodina." Môžu to jeho spoluhráči dotiahnuť niekam ďaleko? "Dotiahnuť to môže každý ďaleko, ale závisí to hlavne na šťastí a na tom, aby sa chalani venovali ďalej hokeju naplno a makali na sebe a úspech sa dostaví. Čo sa týka osláv, tak boli fenomenálne. Aj do osláv sme išli ako jedna partia."
Osobný súdok a jeho tajnosti nám odkryl rád. Prezradil nám svoj sen. "Určite mám svoj sen tak ako každý iný, myslím, že každého sen a aj ten môj je si raz zahrať v NHL a živiť sa tým čo ma baví, takže hokejom." Je nezadaný, má rád čínsku kuchyňu, no najradšej tú od svojej maminy. Ako i ostatní kolegovia hokejisti hasí smäd poväčšine minerálkou, ale i kolou. Obľúbeným filmom je u neho Hokejový zázrak a rád pozerá seriál Dva a pol chlapa. V hudbe vyberavý nie je, má rád viac žánrov i interpretov, tí naj sú Rytmus či Metallica. Hokejový vzor má vo svoj ocinovi, na ktorého sa chodil ako maličký chlapec pozerať, teraz ním je Steven Yzerman. Tímy Detroit Red Wings a HC ´05. Pridal aj svoje osobné motto: "Nejde o to koľko rán dostaneš a spadneš, ale o tom koľko krát sa dokážeš zdvihnúť a prijať ďalšiu výzvu," ale i vrúcne poďakovanie. "Chcem sa poďakovať všetkým, čo mi kedy pomohli v hokeji a držia mi palce, a samozrejme vedeniu zato, že keď som niečo potreboval hneď mi pomohli ako mohli, takže zato veľké DAKUJEM!" Patrí aj pánovi Longauerovi, manažérovi mládeže.
Čo sa však týka názoru na Dávida, zoberiem si to na „tričko“ ja. Už na letmý pohľad je to chlapec v ktorom sa niečo snúbi. Nie každý má oko, aby tomu druhému videl do duše i do myšlienok, no niekedy stačí len pozorovať chvenie situácií, do ktorých sa ten - ktorý človek dokáže dostať. Potom treba zistiť dôvod a pozrieť sa človeku do očí. Dávid je rozmarínový chlapec, ktorý veľakrát nedokáže udržať svoj temperament na uzde. Mnohí by mu vyčítali veľa nejakých takých úletov, ale jeho vnútro má pravdu, a všetko čo si sám niekedy napiekol ako nestráviteľný koláč musíme rešpektovať. Je to hra jeho duše s rozumom ale i vedomím, že niečo chcem, viem, a cítim, že to dosiahnem. Dávid je na svoj vek parádny. Rozumie. Vie to, čo cíti, preniesť do reality, je kamarátsky, sám sebou a ukrýva v sebe bohatstvo tajmingu, vecičku, ktorá mu asi ešte párkrát tresne po nose a rozligoce oči nejakou tou slzou s dojmom, čo som to zase spravil. No rada preňho, nech sa nikdy nebrzdí. Nech nezatiahne ručnú brzdu na sebe samom a nech sa nikdy nekrotí. Život si vyžaduje tvrdý vzdor, človek musí mať svoju tvár a Dávid k tomu speje. Síce musí vedieť čo je to rešpekt, autorita, pokora i skromnosť, no nech nikdy nezmyje z charakterového poteru to vnímateľné, čo vyžaruje jeho ešte stále mladý a neobrúsený život. Zasvätil ho hokeju, urobil dobre. Má nad sebou tvrdú ruku ocina, je na skusoch svetom, a verím, že o Dávidovi Prigancovi ako hokejistovi budeme ešte veľmi hlasno počuť!
