Rozprávali sme sa s Jánom Sýkorom
Autor:
Huste.tv
| Zdroj: Miroslav Čief
Je symbolom vernosti, pýchy a pozitivizmu HC ´05. Hráčom, ktorého úsmev infikuje ľudí pohodou, no sám vypovedá o jeho duševnej hĺbke. Radí sa k obávaným strelcom, bez akejkoľvek psychickej tiaže vie zobrať na svoje plecia bremeno výsledku a potešiť tak tých, ktorí mu fandia. Vraj sa motká, vraj stres nemá, no svojou sympatickou charizmou a bezprostrednosťou sám sebe nič nesťažuje, a nezaťažuje sa tým, čo iných ľudí v jeho veku zbytočne ťaží ku dnu. Všetko čo robí, aký je, a aký chce byť má jednu fantastickú výhodu. Ľahne do voňavučkých perín perfektnej kariéry, uvidíte!
Zobrali sme si ho na paškál. Tak, ako to čaká väčšinu kádra "baranov", najnovšie spadajúcich pod patronát Vladimíra Országha. Ten sa vo svojich ambicióznych plánoch pre budúcu sezónu môže oprieť o hráča, ktorého do veľkého hokeja vytiahla Banská Bystrica. Ale pekne po poriadku.
"Ako malý chlapec som sa zaľúbil do hokeja. Bolo mi to asi predurčené, veď už od 3 rokov som korčuľoval po ľade a našiel na klzisku svoj druhý domov. S hokejom som začal od prípravky, od 5-6 ročníka som hral vždy o starší ročník vyššie, bola to paráda. To boli začiatky v Detve, v mojom domove, odkiaľ ma odkúpil pán Koval do Bystrice. Som mu zato veľmi vďačný a ohromne si to vážim, pretože v Detve to už bolo kritické, klub bol na rozpadnutie. Keby ma nevytiahli sem, neviem, čo by so mnou bolo," začal svoje rozprávanie v príjemnom prostredí pizzerie PUK, s nostalgiou v hlase pri spomienkach na obdobie svojho hokejového zrodu. "Tu v Bystrici ma skvelo privítali, našiel som tu všetko, čo som potreboval, osobitne by som chcel poďakovať vtedajším spoluhráčom, trénerom Tatíčkovi či Pastuchovi a ďalším, ktorí mi pomohli. Od polky 9. ročníka som sa na pol roka vrátil ešte do Detvy dokončiť si školu, no celá moja kariéra je spätá s Banskou Bystricou, tu mi pomohli, tu som sa dostal najprv do dorastu a tu mi otvorili dvere i do reprezentácie." O tejto téme ešte bude reč....
Svojim nepopierateľným talentom vynikal a svojmu priezvisku dával čoraz hrubší a hrubší kvalitatívny podmas. "Po tom, ako som sa prebojoval do dorastu som vedel, že niečo môžem dokázať. Bavilo ma to, mal som stále motiváciu pretože som vedel, že ak sa budem snažiť, ak mi to pôjde, dajú mi šancu hrať vyššie. Tak to bolo dobré, rok som hral za dorast, v tom druhom dorasteneckom som okúsil už aj juniorku. Viedol ma tréner Chudý a spomínam si hlavne na zápas s Košicami, v ktorom som dal dva góly a naštartoval sa." Ruka v ruke s prvými gólmi a úspechmi prišla pozvánka do reprezentácie „20“ ale i debut v Extralige.
"Prvý zápas v Extralige som odohral v Martine v sezóne 2009/2010. Bol som ešte ucháň, no výborne ma prijalo mužstvo. Neskôr boli moje kroky už v reprezentácii do „20“, kde som odohral celú sezónu, ktorá mi dala do ďalšieho kariérneho rozbehu veľa." Dala. Meno Jána Sýkoru už medzi hokejovými odborníkmi nebolo tabu. Pre výborné výkony, ale i pre fantastický gól do siete Žiliny spoza brány. Cha- cha, prilepiť si puk na čepeľ hokejky a ako lopatou ho hodiť brankárovi spoza brány do siete, to už hej. Fín Michael Granlund svoj kabaretný kúsok do brány Ruska v semifinále minuloročných MS už len „odkukol“. Na zamľasnutie lahôdka.
Apropo HC ´05. Minulá sezóna bola z klubového hľadiska výborná. Pardon, už predminulá, aj keď táto prebiehajúca ešte stále doznieva. Rok predtým, keď sme sa radovali z bronzu bol prelomový z hľadiska kariéry Jána Sýkoru. "To bola sezóna! Bolo úžasné hrať v takej partii a v takých podmienkach, už neviem, či bude mať tento klub taký kvalitný káder ako vtedy. Prialo nám vtedy všetko, ťahali sme napriek tomu, že sme mali kabínu plnú hviezd, za jeden povraz a výsledkom bol bronz. No s takými hráčmi sme mali pokojne na titul." Tak je. Šechný, Šimonovič, Hlinka, Lažo, to boli esá. A v prvom útoku, vo fantastickom útoku po bokoch Hudeca s Tománkom Sýkora. V 44 zápasoch nazbieral 33 bodov (17+16). No viac ako štatistické údaje bil do očí jeho rast. Obrovský rast. Aj keď ho táto sezóna trochu pristrihla.
Nemá na ňu len tie najlepšie slová. Pocity ho viažu k nemohúcnosti vyhrávať viackrát v rade po sebe. "Zo začiatku to bolo nádejné, úvodných 6 zápasov sme neprehrali, no potom sme začali prehrávať alebo vyhrávať len po predĺženiach, smolne, o gól. To nás škrelo. Ten gól, ktorý nám vždy chýbal išiel aj na psychiku mužstva, dreli sme, makali, no body utekali. V konečnom účtovaní nám chýbal možno jeden, aby sme sa vyhli Košiciam, a dostali v play – off podobne ako Zvolen napríklad Skalicu. Takto to bolo veľmi ťažké, atmosféra bola napätá, každý tomu dal to svoje percento navyše, no nevyšlo to. No nemáme sa začo hanbiť, boli sme im podľa očakávaní viac ako vyrovnaným súperom, no žiaľ, postúpili oni." Sezónu si však ešte ako špagát natiahol parádne. Dostal pozvánku do slovenskej reprezentácie! "Som rád, že si ma tréner všimol a došiel sa na mňa kuknúť. S Mišom Grmanom nám tu v Piešťanoch nechýba nič, tento prvý týždeň bol o naberaní kondície, uvidíme, čo nám prinesú prvé prípravné zápasy, no veľmi rád by sme tu obaja ostali čo najdlhšie..." Tým je povedané asi toľko, že účasť na MS v drese Slovenska láka. A všetci musia uznať, že si to obaja za poctivé a výborné výkony v drese HC ´05 zaslúžia. Minimálne túto reprezentačnú pozornosť. Veľmi, veľmi nádejnú...
Určite sa s ňou popasuje. Určite mu ani pri tej všetkej drine úsmev z tváre nezmizne. Prečo by aj. „Pohoďák“ v drese aj v súkromí to má v hlave uležané dobre. Vo voľnom čase má svoje zaužívané rituály, takisto aj pred zápasom. Rád si pozrie komédie či akčné filmy, v hudbe preferuje viacero žánrov. Rád si pochutí na haluškách od starkej, v nápojoch má jasno: banánové mlieko. Svoje hokejové vzory má v Rusoch Daciukovi, Malkinovi či Ovečkinovi. Vysnívaný klub nemá, rád by si zahral v Rusku a nikdy nezabudne nato, ako mu HC ´05 pomohlo. Sám na sebe vidí ako najlepšiu vlastnosť to, že dokáže dôverovať, čo niekedy s lenivosťou považuje aj za tú najhoršiu. Je to „pohoďák“, kapacita, milý usmievajúci človek majúci svoje čaro.
No ak si niekto myslí, že sa mu darí vždy ako on chce pre pekný úsmev, nie je to tak. Ľudia si to o ňom často myslia, že vždy mu všetko ľahlo k nohám, vždy mal na ružiach ustlané, nikdy mu nič nechýbalo. Odmyslime si tohto sezónne zranenie na Slovane, ktoré ho pribrzdilo. Odmyslime si viacero faktorov, ako vrodený talent, fantastická povaha. Nie, nemal to ľahké. Prežil si tiež svoje úskalia, ťažké časy, to tie ho tak scelili, tie ho naučili pokore a cieľavedomosti. To, že všetko zvláda s úsmevom je len tá jeho sila vnútra a sila osobnosti, proste črta, pre ktorú Jána Sýkoru milujú a vďaka ktorej ho čaká poriadna porcia kariérnych postupov. Toto je hráč a človek, ktorý vie čo chce a má nato páky. Teda Janči drž sa a daj si góla! Nech robíš radosť všetkým svojim fanúšikom. Aj počas rozhovoru sa otvorili dvere na pizzerii a maličký hokejista v jednej ruke držiaci hokejku a v druhej svoju maminu len zmeravel, keď uvidel, kto sedí za stolom a pochutnáva si na zaslúženom obede. „Jano ahoj“, obrovský zmeravený úsmev a ligot v očiach. Áno, vzor pre mládež, vzor pre všetkých, ktorým život nesvieti bohémskou lampou, takto sa to robí! S pokorou, s úsmevom a úspešne!
