Hovorili sme s Jurajom Petrom
Autor:
Huste.tv
| Zdroj: hc 05 banská bystrica
Jeho hokejový talent mal a má nedoziernu podobu, prvé kroky, ktoré vo svojej kariére urobil boli úspešné, krásne, mali svoje opodstatnenie i príčinu. Ako mladému talentu sa mu hokejové výšiny najprv hlboko poklonili, potom neskôr, ako stále mladému chalanovi dospievajúcemu z chlapca na muža, ukázali aj tú odvrátenejšiu tvár.
Ráno na vás môže spoza záclony svietiť slniečko, večer sa z toho istého miesta mračiť sivý mrak. Kvetnaté prirovnanie, no s podobnou periódou období sa stretol určite každý z nás. Každodenný dnešok je ťažký, v tvrdom hokeji sú tie úskalia ťažšie, zložitejšie a hlbšie. Juraj sa ako mladý talentovaný hokejista „zviezol“ na veru poriadnej vlne povinností, ale aj radosti.
"S hokejom som ako odchovanec klubu začal tu v Banskej Bystrici, v mládežníckych súťažiach sa mi bodovo veľmi darilo, bol som prvý v kanadskom bodovaní, mal som v priemere bod na zápas, všetko išlo samo, hokej som si užíval, a keď prišla pozvánka do prvého mužstva a s ním prvé zápasy, veľmi som sa potešil," začal svoje rozprávanie Juraj, ktorý do „veľkého“ hokeja vhupol veľmi dobre. Po prvých zápasoch v A - mužstve HC ´05 ešte v prvej lige prišiel jeho prvý seniórsky gól. "Hrali sme doma s Kežmarkom, vyhrávali už 3:1, keď sme pri mantineli za bránkou získali puk ktorý sa dostal až ku mne a v páde som ho zavesil za Klempu," opísal svoj prvý veľký gól vtedy veľmi dravo sa pohybujúci mladík s dorasteneckou „klietkou“. Svojimi výkonmi ihneď upútal mládežníckych trénerov a dostal sa do reprezentácií.
Dostal šancu. Hokejistov trčiacich pod parapetou priemernosti však už v útlom veku strávi. Juraj obstál, a svoje meno si uhájil. Najskôr začal v „repre“ do „18“, pokračoval v „2O“, kde sa dostal až na samotné Majstrovstvá sveta, a kde v extraligovej súťaži podával veľmi dobré výkony, striedavo ako center prvej či druhej formácie.
"Účinkovanie v reprezentáciách mi dalo veľa, spoznal som veľa kamarátov, iný hokej, dostával som šancu ukazovať sa a herne zlepšovať. Ako mladí chalani sme dostávali šancu bojovať o nominácie na MS, veľa mi to dávalo. Mrzí ma len rok 2010, keď som tesne pred MS „20“ ochorel, na zraze ma premohli obrovské horúčky a na turnaj som napokon necestoval. Dodnes ma to veľmi mrzí, ale takéto veci už nezmením. Po skončení v reprezentáciách som sa vrátil do Bystrice ako do rodného mesta s tým, že srdcom sem patrím, a výkonmi chcem pomôcť svojmu klubu." Teda sťahovanie domov a obrovský skok prechodu z juniorov k mužom. Obrovský. Pre každého.
Jurajovi to sypalo v sezóne 2010/2011, keď za bystrických juniorov zaznamenal v 19 zápasoch 14 gólov, 23 asistencií a celkovo 37 bodov!! V A- tíme mu to už tak nešlo aj vinou zranení, túto sezónu tiež nezačal najlepšie. Pretlak na poste centra útokov spôsobil, že do úvodných zápasov sa na súpisku nezmestil. Priestor dostali iní, či Kapuš alebo Themár, tí sa však pre zlú výkonnosť pobrali preč. Rad prišiel na Juraja.
"Som rád, že som dostal možnosť. Je to voči mne záväzok, trošku ma mrzí že sa mi nevyhýbajú zranenia, no snažím sa každú minútu na ľade odmakať a hlavne ako nič nepokaziť. Toho času na ľade niekedy nie je veľa, som ale ešte mladý, chápem to, na svoju šancu musím čakať, bojovať s ňou, ona príde. Občas ma síce mrzí, že si nezahrám do sýtosti, to by mrzelo asi každého hokejistu, ale beriem to triezvo. Musím sa učiť, zbierať skúsenosti, makať." Tak. Nášho hráča s číslom 12 tréner Milan Staš stavia do štvrtého útoku, ktorý sa na ľad dostáva menej, o to väčšia je Jurajova túžba presadiť sa „vyššie“ a ešte výraznejšie pomôcť „Baranom“ k lepším výsledkom.
S touto myšlienkou stojí pred najťažším , no svojimi silami zdolateľným krokom. Vypluť ťažobu z mladosti, ktorá ho „osprchovala“ ťaživým prídelom. Od Juraja sa totižto vďaka jeho minulým úspechom očakáva veľa. Keď ho však počujete rozprávať, keď sa mu pozeráte do očí ako počúva on Vás, uistíte sa, že má hlavu a nohy na tom správnom mieste. Pôsobí „pohoďácky“, skromne. Asi až príliš. Hovorí rozhľadene, úctivo, je s ním však aj poriadna sranda, spoluhráči by o tom vedeli vyprávať. Vie čo chce. Má podporu v kamarátoch, v priateľke, ktorú nedá za nič, no hlavne v hrdom ocinovi. Ujo Paľo je pre Juraja tým správnym človekom, ktorý nad ním celý život drží ochrannú ruku, hokejovo mu pomáha, radí, občas zasype ako poriadny otec i spŕškou kritiky, no vidí v synovi hráča, akého nemožno prehliadnuť.
Je zaujímavým typom. Komplexným. Schopným zahrať na poste centra, na krídle, vypáliť tvrdú ranu i umne nahrať. Vyhrať buly či prišpendliť súpera o mantinel? Nerobte si srandu... V tomto chlapcovi niečo je. Cítiť s neho energiu, vieru, no na ľade ju niekedy nevidieť. Akoby sa ešte nevedel nájsť, chytiť.
"Je pravda, že nie vždy som so sebou sám spokojný, vníma to tak aj okolie. Som však odhodlaný bojovať a verím, že sa presadím aj gólovo, potom by to mohlo ísť. Teraz po zranení som odohral prvý zápas za juniorku, a aká smola.. Mal som 13 streleckých pokusov, nájazdy na brankára a nič. Až v závere sa ku mne odrazil puk a poslal som ho do brány." Veru, Jurajovi na nabratie sebavedomia môže pomôcť gól. Je treba, aby mu zimomriavky opálili líca, aby sa radoval, tešil, večer krásne zaspával, pretože sa po zranení potrebuje chytiť, veriť si, presvedčiť trénera, ukázať sa mu.
Ukázať má čo. Juraj Petro je totižto hráčom, ktorý má talent od Boha. Bolo nejedno obdobie, keď to dokazoval. Teraz síce aj na neho prišlo obdobie, keď sa potrebuje nájsť, chytiť, určite sa nejeden tréning či zápas potrápil, ale stará múdrosť hovorí, že úspech sa rodí cez slzy. V tomto prípade všetci fanúšikovia „Baranov“ veria a stoja za hráčovými snami, k naplneniu ktorých má otvorené možnosti, a ktoré si on sám dokáže naplniť. Sme o tom presvedčený. Ako človek, ako hokejista je niekým, koho všetko ešte len čaká. A trpezlivo počká. Trpezlivosť. Jej zvuk, jej súzvuk medzi časom a realitou je naklo nený na jeho stranu. A my mu pomôžeme. Bodka.
